Ázia pred dažďom (PRÁCA 12.1.2002)

Územie Uzbekistanu a Kirgizstanu, rozkladajúce sa juhozápadne od Aralského mora a južne od kazaškých stepí, bolo pôvodne križovatkou obrovských obchodných ciest smerujúcich z východu na západ, zo severu na juh. Prepájali sa tu záujmy východnej Čínskej ríše ponúkajúcej vzácny artikel - hodváb a starovekej Európy platiacej zaň zlatom a striebrom... Stretali sa tu aj záujmy barbarských kočovných kmeňov z Kazachstanu a Sibíri, južnej islámskej kultúry, ktorá je dodnes dominantná, či v neskoršom období tlaky cárskeho a sovietskeho Ruska. Územie strednej Ázie podliehalo v priebehu histórie najrôznejším mocnostiam - Perskej ríši, Mongolskému impériu, Sovietskemu Zväzu - vládli jej panovníci ako Džingiz Chan, Amir Timur, Ulugbek, Stalin, Brežnev..., ktorých spoločnou vlastnosťou bolo pozerať na jednotlivca ako na bezvýznamné koliesko v nábožensko-ideologickom stroji. Ak chcel jednoduchý človek vydržať a prežiť, musel nutne skloniť chrbát, znížiť nároky a presunúť svoje myšlienky do sveta ideí, preč od zovretia reality. Sociálna evolúcia smerovaná takýmito podmienkami však paradoxne vyústila v čosi, čo vôbec nemožno odsúdiť...

Uzbekistan, nížinné územia strednej Ázie sú obývané prevažne v okolí veľkých priemyselných centier, pôvodne púštnych oáz a neskôr stredísk chánstiev. Väčšina obyvateľstva vedie usadlý agrárny život v nekonečných labyrintoch hlinených domcov z nepálenej tehly, častokrát bez striech, prekrytých len tenkou plachtou chrániacou pred slnkom. Vinice, čajovne, šachové partie, ukryté za vysokánskymi bielymi stenami bez okien, sa zdajú byť čímsi magickým, plným života, filozofie, ktorú Európan len ťažko pochopí. Nie je jednoduché preniknúť dovnútra, nie je ľahké nájsť hodnotu, ktorá by prepájala obe kutúry - našu a tú ich. Je zrejmé, že naša minulosť je už stáročia spriahnutá s Európou, s malichernými problémami, ktoré u nás vládnu, s nezdravou nahustenosťou sebeckých a ctižiadostivých ľudí, či mocenských názorových skupín. Európa trpí svojou malosťou! Zmysel východného štýlu života nám preto nevyhnutne zostáva vzdialený, tým viac keď ho vnímame v "sovietskom obale". Nemo sledujeme, čajovne plné starcov, mužov a ich synov - na hlavách moslimské čiapočky - ako v opare lacných cigariet rozjímajú o podstate celého sveta. Postele s kobercom a malým stolčekom uprostred, čerstvé figy podávané na zelenom liste, ticho, len občas rachotenie autobusu z tridsiatych rokov a vykrikovanie taxikára hľadajúceho svojich pasažierov. Topole všade naokolo, v korunách ktorých visia košíky plné živých vtákov . No nie je to raj? Čo na tom, že kanál je otvorený a cesta rozbitá, fasáda domu otlčená a teplá voda už 20 rokov netečie. Čo na tom, že vo vláde sú komunisti a na hranici sa strieľa, že proklamovaná demokracia nie je demokraciou a policajt je bohom na zemi. Ide o ľahostajnosť, neschopnosť odporu, či nedostatok odvahy? Alebo je v tomto prípade podstatné niečo celkom iné? Ťažko povedať. Čo však môže vonkaší pozorovateľ celkom zreteľne vycítiť je, že svet smrteľníkov zahaľuje atmosféra vnútornej vyrovnanosti a spokojnosti, možno zúfalej, ale predsa spokojnosti.

Ázia žije na bazári! Dalo by sa očakávať, že trhový fenomén je v tejto oblasti pôvodný, že trhovníctvo či priekupníctvo je tunajším ľuďom vlastné. Realita je čiastočne iná. Počas komunistickej éry živý obchodný ruch takmer ustal, centrálni moskovskí plánovači presadili ideu "univermagov" (ruských supermarketov) aj v silno orientánej strednej Ázii. Miestne obyvateľstvo si rýchlo navyklo na pohodlný život aj v ťažko obývateľných oblastiach, čím stratilo mnohé zo svojich historicky podmienených zaujímavých vlastností. Z určitého pohľadu ide o etnologický problém, o zánik kultúry pôvodnej a vznik kutúry novej, mutovanej, ktorej povaha zahŕňa črty oboch na seba narážajúcich etník. Bohužial v tomto prípade nešlo o vyrovnaný boj... V súčasnosti, po návrate pseudotrhovej ekonómiky, sa vracia obchod do pôvodných koľají, no jeho úspešnosť je viditeľná zreteľne len v jedinom smere - obchod s drogami. Uzbekistan a Kirgizstan sú napriek oficiálnej antidrogovej politike jednými z hlavných transportných článkov medzi Kábulom a Moskvou. Do obchodov s narkotikami je veľmi pravdepodobne zapletený samotný vládny sektor, človeka z ulice totiž preverujú pri každej možnej príležitosti. Ruch hodvábnej cesty, obchodu so zlatom, soľou, sklom, zvieratami, ovocím, či koreninami sa teda po mnohých rokoch objavil opäť, ale vo veľmi modifikovanej forme...

Živobytie bežných ľudí pochádza z podstatne prízemnejších zdrojov. Viac než 50% obyvateľstva pracuje na trhu, zaoberajúc sa priekupníctvom drobného, nekvalitného tovaru, prevažne z Číny, Kórei a Indie. Snáď jedinou výnimkou je prekvitajúci obchod s potravinami, miestnym ovocím, zeleninou a koreninami údajne najlepšími na svete, ktorých farby si nevieme ani len predstaviť. Častým obrazom popri cestách sú niekoľkometrové barikády melónov, vŕzgajúce strunové postele a na nich hrdí majitelia - obchodníci, žijúci so svojim tovarom. Na významných križovatkách bazáru postávajú priekupníci s peniazmi, nižší počerní mužíci obtažkaní plastovými taškami plnými bezcenných bankoviek. Vyvolávajú dobre známe slová, ktoré cudzinec nemôže prepočuť. Neďaleko v stánkoch stojí skupina žien s farebnými šatkami na hlavách, na predaj ponúkajú oranžové exoticky pôsobiace šaláty z niečoho ťažko definovateľného. S úsmevom prezrádzajú, že je to mrkva... Za rohom v nasledujúcej uličke sedí rad mladých obuvníkov, každý má svoje kladivko, svoje kopyto, svoj slnečík - každý podniká sám. Kúsok ďalej, treba sa predrať pomedzi ostatných ľudí, reve ktosi celkom bez citu do mikrofónu, na pozadí znie neznámy ruský šláger... a ľudia sa zabávajú. Rozvoniava varená kukurica, pečený šašlík, zelený čaj. Do uličiek sa doslova sypú kopce lacnej elektroniky, digitálnych hodiniek, plniacich pier, zápisníkov, mydiel... Toto je trhová ekonomika s veľkým "T", tak ako ju pochopil človek orientu. Systém pôsobí dojmom dokonalého chaosu bez zmyslu a úžitku, no len málokto si v ňom nenájde svoje miesto.

Kirgizstan, na rozdiel od rovinatého Uzbekistanu, je krajinou vysokých trávnatých hôr, so zasneženými vrcholkami aj počas najhorúcejšieho leta. Mohutné suché horstvo Tian-Šan sa rozprestiera takmer po celom uzemí - na vrchu ľadovce, uprostred žltohnedé stráne a celkom na spodu tyrkysové rieky, ktorých farba pôsobí ako jed na potkany. Tesne nad hladinou, zahryznutá do svahu, vedie kľukatá cesta spájajúca dve významné mestá - Oš a Biškek. Starý "žigulák" sa pomaly vlečie hore hrbolatou asfaltkou. Cieľ je stále v nedohladne, od tunelu Ťu-Ašu nás delí ešte 2000 výškových metrov. Nikde ani živej duše, všade okolo len suchá tráva a zvislé kamenné steny... Človek cíti skľučujúci pocit dokonalej stratenosti v horstve, ktoré životu príliš nepraje. Zrazu sa krajina radikálne mení, hnedú farbu vystrieda sýto zelená, kopce začínajú byť príjemne mierne a na svahoch vidno skupiny koní. Prekonali sme magickú hranicu 3000 metrov nad morom. Ochladilo sa, no ľudí pribudlo. Cestu odrazu lemujú malé osady drevených domcov, ďalej v dolinách stoja jurty - kirgízske obydlia pastierov, obklopené stádami oviec, kráv a predovšetkým kobýl. Zakvasené kobylie mlieko, tzv. kumys, je v Kirgizstane rovnako populárne, ako u nás pivo. Tento nízkoalkoholický nápoj je, popri vodke, základom všetkých spoločenských stretnutí, častujú sa ním hostia z vedľajšej jurty rovnako, ako prišelci z ďaleka. "Davaj čut vodky a stakan kumysu", táto veta je hádam najrozšírenejším privítaním a pohostením zároveň. Možno strohé, možno priamočiare, ale vyjadrujúce presne to, čo človek vdialený od domova na tisíce kilometrov potrebuje. Ako lepšie vyjadriť radoť z návštevy, spolupatričnosť a podporu, ak nie spoločným stolovaním, delením sa o strechu, jedlo a samozrejme pitie.

Kirgízsky ľud je silno poznačený ruskou komunistickou nadvládou. V porovnaní s Uzbekmi, je tento národ oveľa viac prispôsobivejší a tolerantnejší, z dôvodu čoho sú zreteľne viditeľné druhotné vplyvy iných národov. Z historického hľadiska sú Kirgízi kočovný národ, ktorý dorazil do oblasti strednej Ázie začiatkom nášho letopočtu zo západnej Sibíri. Išlo prevažne o pastierske barbarské kmene, ktoré nemali zmysel pre usadený spoločenský život, pohŕdali tiež zákonom, či štátom vo všeobecnosti. Z toho dôvodu v Kirgizstane neexistujú žiadne zachovalé historické stavby (až na niekoľko výnimiek), bežnými, dodnes populárnymi, stavebnými materiálmi sú drevo, koža a nepálená tehla... Miestny ľud pristupuje k inováciam so zotrvačnou ľahostajnosťou, ktorá častokrát pôsobí až príliš tragikomicky. Desať rokov po osamostatnení od Sovietskeho Zväzu sú ulice stále pomenované po komunistických štátnikoch, na väčšine námestí nechýba Lenin v najrôznejších veľkostiach a pózach, červené hviezdy, "pútavé" slogany sú stále na svojich starých miestach... Do toho všetkého sa celkom prirodzene mieša islám, modlitby z mešít a neskutočné ohromujúce kopce.

Kone sú životom Kirgízov! Možno nejestvuje iná zem, v ktorej by bol kôň slobodnejší, krajší, v ktorej by prirodzene zapadal do systému tak, ako tu. Na jar ich pastieri vyháňajú na úpätia hôr, kde žijú samostatne, bez akejkoľvek pomoci a opatery. "Kôň je samostatný," tvrdil istý pastier bojujúc o oheň, obživu, strechu nad hlavou, cesty, stáda - bojujúc o život. Kôň nemá núdzu, netrpí, je dokonale prispôsobený podmienkam, ktoré sotva zvláda človek.

A obloha je tak blízko, že sa jej možno dotknúť. Problémy civilizácie zostali v dolinách, hlava je odrazu čistá, presne tak, ako kopce navôkol. Snaha skrotiť ich, pokoriť a preformovať skončila vždy neúspešným hrdlačením. Jedinou cestou je partnerstvo, nie panovníctno - to možno tušiť na každom kroku. Nie je jednoduché zlomiť kopce a púšť, môžu sa stať pre človeka neprijateľnými, no samotné nezaniknú. Po pár mesiacoch skončila naša stredoázijská cesta opäť v civilizácii. Predstava krajín, odtrhnutých od nášho sveta, predsa hrdých a svojrázne bohatých, nám prišla ako neuveriteľný sen. Človek odrazu pochopí, že porovnania nie sú vhodným meradlom hodnôt, že spojkojnosť nemusí byť vyčíslená vo farebných televízoroch a mikrovlnných rúrach. Smerujeme vraj tým istým smerom, no kto z nás je vlastne bližšie k cieľu, k ozajstnéj funkčnej spoločnosti?

SVORAD ŠTOLC ml.

Samarkand - tyrkys v šedi (SME 10.1.2002)

Keď sa povie Samarkand, neviditeľné píšťaly sa rozozvučia ťahavou melódiou, tamburíny a bubny vyklepkávajú neúnavný rytmus, rozkrútia boky krásnych tanečníc s bruškami tak málinko prevísajúcimi cez strieborné opasky, zo stien a stĺpov paláca sa sype trblietavé zlato a v hustom dyme ohňa a nargilé - vodnej fajky Marco Polo, Džingischán a Hárún ar-Rašíd rozjímajú o zmysle života. A cesta do Samarkandu je hodvábna.

Naša cesta z Taškentu do Samarkandu bola o čosi prozaickejšia - v preplnenom rozhorúčenom autobuse sa jednotvárne kilometre bavlny len pomaly míňajú. A keď nakoniec dorazíte do Samarkandu, dnes moderného industriálneho mesta, druhého najväčšieho v Uzbekistane, situácia sa nemení: nudné polia hlinených domcov medzi vŕškami a továrňami. To pyšné hlavné mesto Timurovej ríše.

Až zrazu sa v korunách stromov zablysne iný odtieň zelenej: turecká zelená, tyrkysová. Farba kopúl a mozaík na portáloch mešít, ktoré vyrastajú z dymu uličiek a vravy rušného bazára, kde môžete kúpiť Aladinovu lampu a ebenového koníka, šafran a hodváb, digitálky a dýky s ligotavou čepeľou, tie najsladšie melóny, granátové jablká aj figy na dlhú cestu púšťou, chalvu a fantu, postroj na koňa a motorový olej, jednoducho všetko. Staré aj nové neoddeliteľne zrastené dokopy, tak ako z hranatých tvarov socrealizmu vyrastajú zelené blýskavé chrámy, obrovské a pyšné. S nepochopiteľnou matematikou mozaík akoby z iného sveta.

Motáme sa po starých uličkách a moderných uliciach, vyhýbame sa zájazdom nemeckých a japonských dôchodcov a predavačom suvenírov, posedávame v čajovni v neodmysliteľnom uzbeckom lunaparku, nakúkame do mnohých medres - moslimských seminárov a mešít. Tá najslávnejšia, Bibi-chanym, týčiaca sa priamo nad bazárom, chcela byť najväčšou v Ázii. A bola skutočne taká obrovská, že sa začala rozpadávať skôr, než ju dokončili. Kúsok ďalej je Registan, pomník nadľudskosti - tri obrovské priečelia medres zvierajú tesné námestie; zlaté a nefritové mauzóleum emira Timura, samarkandského rodáka, ktorý si v 15. storočí podmanil polovicu Ázie; ulička hrobiek na miestnom cintoríne, kde sú pochovaní všetci miestni emirovia a cháni, tyrkysová ulička a tichá biela mešitka stratená v spleti chodieb, mozaiky a ornamenty, prudké schody rozpálené od slnka.

Okrem tohto všetkého je v Samarkande najlepší hotel v Uzbekistane. Jeden z najlacnejších v meste, s výhľadom na bazár a Bibi-chanym. Miesto s atmosférou. Ošarpanou, trochu ukričanou a zadymenou, trochu lenivo nostalgickou. S mäkkým svetlom v rozviatom hodvábe okien a ženských šiat. Takto by v americkom filme vyzeral samarkandský hotel spred sto rokov, všade by sedeli dámy v bielom mušelíne a páni s cigarami, hľadali by stopy Marca Pola a pokukovali po sporo oblečených miestnych krásaviciach. V skutočnosti v tom čase patril Samarkand bucharským chánom, ktorí sotvaktorého cudzinca nenabodli na kôl. Ženy chodili zahalené od hlavy po päty. Doslova. A Samarkand bol vyľudnený, zničilo ho sčasti zemetrasenie, mor, potom dlho, dlho nič, až prišli Sovieti s budovateľským nadšením a dekadentnej orientálnej rozprávke upravili proporcie. Našťastie nie všetko sa dá zničiť.

IVANA ŠEBESTOVÁ

Kozlodranie - ulak tartysh (SME 20.9.2001)

Hlboké údolia vyprahnutých kirgizských hôr plné koní pasúcich sa voľne na neuveriteľných priestranstvách, riek hučiacich kdesi hlboko pod vami a júrt vzdialených od seba desiatky kilometrov, nemusia byť len miestom zádumčivej samoty či prenikavého ticha. Sú plné úžasných ľudí v sedlách svojich koní či len tak ležiacich v tráve na svahu.

Zelené nákladné auto, do posledného miesta zaplnené rozžiarenými tvárami, práve dorazilo. Kozlodranie, tak miestni nazývajú túto udalosť, sa teda môže začať. Chlapíci na koňoch, odetí tým najčudnejším spôsobom (montérky, prešívané kabáty, vysoké kirgizské čapice či tankistické prilby, to všetko sa mieša v jeden podivný štýl, ktorý však neuveriteľne rezonuje s okolitým prostredím) sa pomaly zhromažďujú pri rieke priamo pred nami. Z času na čas sa oddelí skupinka jazdcov tryskom prenasledujúcich jedného spomedzi seba - toho, ktorý má cez kolená prehodené dobre urastené kozľa. Nie je ľahké udržať sa v sedle... Vidno, že chlapík vynakladá všetko úsilie, aby nestratil prvenstvo, nohy zapreté o zvláštny náklad, bičom ženie koňa k ešte väčšej rýchlosti. Skupina ho pomaly doháňa, obkolesuje a zviera medzi seba. Náhle jeden z prenasledovateľov oboma rukami prehadzuje kozľa k sebe a šikovným manévrom uniká zo zamotanej situácie. Ľudia posedávajúci v tráve okolo nás reagujú na vývoj hry hlasným pokrikovaním, či mávaním rúk... Čo kričia nerozumieme. Hra sa už začala, alebo je to jednuchá radosť zo života a neskrotnej voľnosti, ktorá jasne sála z tohoto zvláštneho divadla? Už sa hrá, dozvedáme sa od rusky hovoriaceho človeka v smiešnej bielej čapici. Vysvetľuje nám, že "kozlodranie" je tradičná kirgizská hra pochádzajúca od miestnych pastierov, úlohou je zmocniť sa kozľaťa a preniesť ho na druhú stranu rieky. Každý z hráčov hrá na vlastnú päsť, nie sú tu žiadne vopred určené skupiny, iba ak rodinné klany, ktoré hrajú významnú úlohu v živote miestneho obyvateľstva. Zrazu začíname chápať systém, všetky tie chaotické akcie, výjazdy a naháňačky týmto dostali zmysel. Otcovia striedajú unavených synov, dedovia vykrikujú a tešia sa úspechom svojich potomkov...

Náhle sa dej spomalil, kone prestávajú cválať, len pomaly, možno až s trochou pátosu, kráčajú doprostred lúky. Spomedzi všetkých tých "tankistov" a "kovbojov" sa prediera do popredia víťaz. Preberá si svoju dnešnú výhru - perzský koberec, ešte stále zabalený v priesvitnom igelite...

SVORAD ŠTOLC ml., Biškek