Ako to bolo naozaj... (Gruzínsko)

Zo Slovenska do Istanbulu
Z vlasti vyrážame zavčas rána 13.8 2000 (14:00). Maďarský főhn nás zavial na výpadovku na hraničnom prechode Rajka. Začíname stopovaco - vlakový prechod Maďarskom. Ráno dorážame do Szegedu pri rumunských hraniciach. Po krátkom pikniku sa dostávame ku koncu nášho ťahu naprieč nekonečnými pustami. Lokálkou trate 133 Szeged - Nagylak/Nadlăc sa dostávame na rumunskú hranicu. Prechádzame ju spolu z mladým Švédom, čo odišiel z fabriky Husquarna a teraz ide naprieč Európou do Izraela. (podobný cvok ako my...). Na hraniciach stojí zopár našich a českých kamiónov a tak sa pýtame kamionistov o zvezenie. Na palubu nás berie Rudo z Nových Zámkov (veľmi mu ďakujeme, odkážte mu prosím). A s jeho ďiaľkovou Liazkou dorážame po dni a pol do Sofie. Vyhadzuje nás večer na kraji Sofie. Odtiaľ ideme MHD do centra. Za povšimnutie stojí, že tu jazdia samé rakúske, nemecké a švajčiarske autobusy, čo sa nevidí v každom meste. (to že sú už dávno vyradené a minimálne 10 rokov staré radšej nespomeniem...). Ďalej to už ide, ako vlakom. V snahe zvýšiť precestovaný denný priemer aspoň na 500 km (z 300) berieme v hraničnom bulharskom meste Svilengrad taxík na tureckú hranicu (20 km). Spolu s 3 Poliakmi. Všetci aj s vodičom (6 ks), aj s batohmi sme v jednej Dacii. Dobrá skúsenosť hovorí, že nech zjednávaš, ako zjednávaš, najlacnejšie to aj tak vychádza podľa taxametra. (5 USD Svilengrad - turecká hranica, namiesto zjednaných 10 za celé auto). Toto je najlacnejšia alternatíva cesty do Turecka. Medzinárodný vlak stojí omnoho viac, takže sa oplatí experimentovať.
Turecko
Tesne za hranicou je prvá mešita. Všade turecké vlajky. Vyhráva lokálna muzička. Tu začína iný svet. V historickom mestečku Edirne sadáme do posledného modelu klimatizovaného autobusu. To stojí za pár riadkov. Všetky ďiaľkové autobusy majú v Turecku vysoký štandard. Každý bus má tak asi 2 šoférov a jedného stewarda. Ten podľa spoločnosti (ceny lístka) občas prináša čaj, kávu, pepsi. Taktiež neustále rozlieva fľaškovú vodu. A neostáva len pri tom. Keď má pocit, že v autobuse čosi nehraje (napr. moje sandále) tak ho prebehne so záchodovým sprejom. Iloména je naň obzvlášť alergická. Ja zas leziem pod sedadlo, keď prichádza s alkoholovou voňavou bázou na oplachovanie rúk a tváre. Je to veľmi osviežujúce, ale dá sa rýchlo na to vypestovať alergia. Šofér nikdy nespomaľuje pod 100 km-h a tak je autobus najrýchlejšou alternatívou cestovania. Samozrejme každé 4 hodiny je prestávka pri občerstvovacej stanici. Tam sa dá rýchlo občerstviť, hodiť si všade prítomný çay, či pomodliť sa v mešite. Na znak vďaky za zastavenie, na každej zastávke chlapíci umyjú celý autobus. To znamená, že počas jednej priemernej cesty je autobus aj 6 krát komplet umytý. (hm, skoro ako u nás)
Istanbul
Prvý dojem.
Autskirt Istanbulu je plný zhlukov moderných panelákov, ktoré vyrástli ako malé Petržalky na kopcoch bez stromov. Medzi nimi sú naskladané hromádky chudobnejších domčekov. To celé je pospájané nekonečnou pavučinou ciest a ďiaľnic. Z autobusového treminálu (najväčšieho v Európe) odchádza a prichádza krokom nekonečný had ďiaľkových luxusných liniek. Trvá asi 1 a pol hodiny než sa autobus dostane von z Istanbulu. Druhý dojem:
Úzke a tmavé uličky starého Istanbulu. Je noc a prší. Do ulíc svieti pár otvorených obchodíkov. V úplne prázdnej mešite sa modlí posledný veriaci. Do hukotu nočného mesta doznieva posledný spev z minaretu. Kdesi v reštaurácii hraje pre pravých turistov tradičná kapela. Na zemi more odpadkov, ktoré do rána záhadne miznú. Tretí dojem:
Istanbul ako mekka obchodu. Úzke uličky plné obchodíkov prechádzajúce do zakrytých bazárov. Šaty, korenie, koberce, ovocie, syr, keramika, vodné fajky. Každý ponúka, vychvaľuje, presvedčuje a hlavne zjednáva. Medzi tureckých obchodníkov a kupujúcich sa miesia skupiny suvenírochtivých turistov, čo vytvára ten pravý istanbulský obchodný ruch.
Po dvoch dňoch opúšťame Carihrad a stávame sa obeťou lovcov cestujúcich na autobusovom terminále. Vykrikujú jeden cez druhého všemožné destinácie. Stačí len povedať kam chcete ísť a už si vás nasadajú do odchádzajúceho autobusu. Zjednávame ešte trochu cenu lístka (čo vždy funguje) a vyrážame cez celé Turecko do 1000 km vzdialeného Trabzonu. (27 $). Autobusy odchádzajú každú chvíľu, takže žiadny problem.
13. 8. Trabzon
Okolo obeda prichádzame do starého byzantského Trabzonu. Je nedeľa, takže očakávame, že mešity a trhy budú zavreté. Zavreté sú však len tie mešity a kostoly. Veľa kresťanov tu asi z byzantských čias neostalo, napriek tomu, že asi každý tretí Trabzončan je Rus. A každý štvrtý je vojak... Posledné stotisícky míňame na čaj v štýlovej krčme na kamennej terase medzi morom a kasárňami (teda pevnosťou, aby to znelo romantickejšie...) a večer chytáme dolmuš do Hopy, mesta asi 20 km pred gruzínskymi hranicami. Je 10 hodín večer, tma ako v rohu, nepríjemne mrholí. Ideme po pobreží a chceme si nájsť nejakú romantickú plážičku za mestom. Forget it!!! Po pár minútach si všímame týpka, ktorý ide za nami naším tempom. Skúšobne zastavujeme. Zastane aj on. Pohneme sa, pohne sa aj on. Prejdeme na druhú stranu cesty, to isté. Preventívne volíme operáciu rýchle nohy a úspešne mizneme v miestnom lesíku. No, lesíku... V dažďovom pralese. V tom vlhkom nepriechodnom maraste. Vysoké stromy pozapletané lianami a pod nimi voňavé čajovníky... Nakoniec sa ukladáme na lúčke za nejakým panelákom a cez seba hádžeme igelit, veď mrholiť určite o chvíľu prestane. Prestalo. Začalo liať. Tak to nakoniec vzdávame a zvyšok noci presedíme na schodišti tureckého paneláku. Schody sú však tvrdé a ráno ďaleko...
14. 8. je deň D
, kedy konečne prekročíme gruzínsku hranicu (dúfam). Dočkať sa tohto dňa bolo síce drsné, trochu nás však ráno odškodnil milý chlapík, ktorý nás pozval na čaj a výborné raňajky. Výraz jeho ženy, keď nás tam o šiestej ráno zbadala vo dverách, bol tiež náladuzdvyhujúci... Chvíľu sme ešte turecko-slovensko-ručno-nožne komunikovali, no Gruzínsko volá a tak už onedlho sedíme v taxíku na hranicu. Turecká kontrola v pohode, potom asi pol km peši, kým dorazíme k vysokej železnej bráne, za ktorou stoja štyria-piati samopalníci pod nápisom Welcome to Georgia... Ako to dopadne?!?
Brána sa trošku odchýli, len tak, aby sme cez ňu mohli prekĺznuť, a púť po okienkach a razítkach začína. Bilancia za 2 osoby: 6USD za computer service(??), 2 colné prehlásenia, 5USD bakšiš, 6 pečiatok. A potom už welcome to Georgia... V prvej gruzínskej dedinke menom Sarpi robíme plány kedy, ako a kam ísť. Cha-cha. To si ešte myslíme, že si v Gruzínsku môžeme vyberať. Odtiaľto však chodia iba maršrutky (9 až x-miestne súkromné minibusy rôznych značiek) a iba do Batumi. Takže ideme maršrutkou do Batumi. Batumi je hlavným mestom Adžarskej autonómnej republiky a asi druhým najväčším mestom Gruzínska. Koloniálna architektúra, palmy, borovice, upravený park okolo pobrežia s kamennými plážami, bambusový lesík a exotické rozkvitnuté kríky. A dážď. A trochu rozbúrené teplé more. Akurát na kúpanie... Pod subtropickými borovicami dorážame posledné turecké zásoby, aby sme sa mohli vrhnúť na prieskum miestneho trhu. V socialistických obchodoch s unudenými predavačkami je výber slabý, ceny asi ako u nás. Väčšinou ide o ruské a turecké výrobky + zopár predražených Opavia keksov a pod. Ten skutočný obchod prebieha na trhu, ktorý v Batumi dávno prekročil hranice tržnice a rozliezol sa do všetkých uličiek okolo samotnej budovy. Dá sa tu kúpiť všetko nevyhnutné na prežitie, od ovocia, chleba, syra a výborných pirôžkov až po topánky, šaty, či lieky.
Ako rýchlo to tu chodí...
Rozhodli sme sa ísť autobusom do Achalciche, odtiaľ do stredovekého kamenného mesta Vardzie. Je to asi 200km. Hádam sa tam do večera dostaneme (cha-cha). Na stanici sa dozvedáme, že dnes ide autobus iba do dediny Chulo, asi v polceste do Achalciche. Tak ideme... Nastupujeme do malého žltého rozheganého autobusíku ruskej výroby, ktorý je plný tmavých chlapov s priesvitnými očami hovoriacich nezrozumiteľným jazykom. Ich batožina pozostáva z rôznych sudov a vedier so syrom nie práve príjemne voňajúcich, vriec s múkou, ryžou a cukrom či naporcovanou v jutovom vreci kravou. Autobusík uháňa po rozbitej mokrej ceste naprieč pohorím Malého Kaukazu, skáče cez výmole a v ostrých zatáčkach balansuje nad priepasťami. Cez krátku prestávku nás odchytáva pri fotení miestny policajt v civile. S malou dušičkou mu ukazujeme pasy a čakáme, čo bude chcieť. Po formálnom rozhovore nás chce pozvať na pivo (???). A tak o chvíľu už živo diskutujeme obklopení miestnymi týpkami. Rozhovor pokračuje aj v autobuse. Odkiaľ sme, aký je medzi nami vzťah, čo robíme doma, akého sme vierovyznania a kto financuje našu cestu sú tradičné otázky, na ktoré budeme ešte mnohokrát odpovedať. Na niektoré pravdivo, na niektoré tak trochu upravene... (Iloména vystupuje ako moja snúbenica (to som si dal :-) ))
Ako sme sa do rozprávky dostali...
Po pár hodinách cesty sa ocitáme v Chule, takej vesničke střediskovej. Jedinou relatívnou rovinou je tu cesta a hladina rieky hlboko v údolí, navyše stále mrholí a tak vďačne prijímame pozvanie od Otara, pohodového chlapíka, ktorého rodina žije v tradičnej moslimskej dedinke ešte pár km nad Chulom vo výške asi 1800m.n.m. Majú úžasný, skromne zariadený domček ako z Jakubiskovho filmu. Všetko je z dreva, na stene visia koberce a na chodbe zurčí voda privedená z blízkeho potoka. Po výbornej tradičnej večeri rozprávame dlho do noci a potom zaspávame v mäkučkých posteliach. Rozprávka...
15. 8. Ráno nás ten istý autobusík odvezie naspäť do centra (sused je šofér), kde čakáme na spoj do Achalciche. Do toho však už nikdy nenastúpime...
Necháme sa totiž ukecať miestnym rozprávkovým deduškom, ktorý nás presviedča, že najkrajším hradom v Gruzínsku je kreposť Tamary carici ležiaca neďaleko, a že neísť tam by bolo najväčšou hlúposťou nášho života. A tak ani nevieme ako a už sedíme v maršrutke smer kurort Bešumi (kúpeľné alebo rekreačné stredisko), odkiaľ je to k nášmu hradu najbližšie. Cesta šplhá stále vyššie a vyššie až k onomu slávnemu 2025m vysokému priesmyku, ktorým sa tu všetci chvália. Šplhá tak razantne, že sa obávam, že nám zo strechy spadnú bágle. Našťastie ostali tam (iba čo ich trochu opršalo). Tu prekračujeme hranicu Adžarie (búdka a závora cez cestu ako colnica z Troch veteránov...). S našou dodávkou vystupujeme ešte vyššie, až do výšky 2200 m. Na holiach bez stromov sa pasú len stáda kráv. Po pár ďalších km sme na mieste.
Rozhovor s náčelníkom.
Tak toto je ten slávny kurort?! Oplotené a očíslované domce pripomínajú skôr nejaký láger než chatovú oblasť. Napriek tomu čulý ruch dokazuje veľkú popularitu tohto miesta. Ani tu však neostaneme nepovšimnutí a končíme (začíname?) u samého načaľnika kurortu. Ten dementuje správu o akejkoľvek pevnosti a radí nám ostať pár dní v atraktívnom prostredí vysokohorského rekreačného strediska Bešumi. Vďaka!!! Náčelník sa zodpovedne pýta na naše ďaľšie plány. Skoro plynulou ruštinou deklarujeme našu snahu ísť späť nejakým autobusom. Ale to len "na oko". Po odchode to hneď za dedinou azimutálne stáčame do doliny kdesi uprostred Malého Kaukazu. Len tak bez mapy. Staré jedľové lesy, kríky rododendrónov a konečne ani nohy...
Pomaly nezájdeš ďalej, ale aspoň si zvykneš...
Na druhý deň sa napájame na hlavnú cestu do Achalciche. Pri nej stojí rozostavaná drevenica a postávajúci chlapi nás ubezpečujú, že o takú hodinku pôjde autobus naším smerom. Tak čakáme. Hodinu. Dve. Tri. Za ten čas si nás chlapi asi stihli overiť a tak nás pozvali k stolu. Tu už sú kresťania, takže pijeme (ako pohania...). Potom nás nasadili do moskviča, že nás odvezú do Adigeni, čo je mestečko ležiace pár km naším smerom. Cestou sa stávame účastníkmi pretekov moskvič verzus volga na šialenej lesníckej ceste (ktorá je na mape vyznačená ako cesta 1. triedy). Neskôr si v nádhernom stredovekom kostolíku vymieňame úsmevy s veselým mníchom. Náš týpek z moskviča dolieva na pumpe zo zaváraninovej fľaše benzín a hádže nás až do Achalciche. Tam sa ešte kúpeme v termálnej vode, čo vyteká z hrdzavej rúry do rieky. A konečne sadáme do maršrutky do Aspindze, vzdialenej ešte asi 30 km od Vardzie. Cestou sa nám dostáva cti pokecať si so samým vodičom, čo na nás kričí cez celý minibus, že cesty na Slovensku sú charóšie... Spomaľuje, aby sme si mohli pozrieť sochu Rustaveliho. Nemáme tušenie, o koho ide, ale zo slušnosti obdivujeme. (Ide o nejakého miestneho Štúra a Hviezdoslava v jednom.)
Na policajnej stanici
Z Aspindze nám dnes už nič nejde, tak sa chceme niekde za mestom vyspať. No nezvolili sme si cestu práve okolo policajnej stanice? Kuda, ribjata? (presnejšie: Kakoj vaš maršrut?) A už sedíme v kancelárii, za vrchstolom okresný načaľnik, nad ním na stene mapa Gruzínska a vysmiaty Belmondo. Po obligátnej kontrole pasov, pri ktorej si daný policajt s menšími či väčšími problémami odkreslí naše mená z pasov, nám Romeo, ako sa náčelník volal, naplánoval program na najbližších 5 dní vrátane dopravy, nocľahov, návštev pamiatok a fotografovania, všetko si to ešte presne napísal, nakreslil nám mapky (pričom plynule prešiel z latinky do azbuky a z azbuky do gruzínskeho písma...) a nakoniec nám ešte dal odporúčajúci list pre direktora múzea vo Vardzii!!! Potom nás nasadil do luxusnej volgy s koženými sedadlami a odviezol do neďalekého rekreačného zariadenia (pár rozpadajúcich sa bungalovov a zabudnuté termálne kúpele), kde nás ešte postrážil pri kúpaní sa v rieke a pri rozbaľovaní spacákov (našťastie sa mu nepodarilo prinútiť nás postaviť stan a piť) a konečne nám dal pokoj. Za to že sme prejavovali potrebnú úctu nás strážil samotný náčelník milície! To je najlepší recept. Dodávať kompetentnému orgánu dôležitosť. Najzábavnejšie bolo počas cesty sledovať, že kompetentné orgány nevedeli čo si počať. Niekto si zapísal číslo pasu, niekto si ho pozrel, niekto nakukol do batohu, či spýtal sa na naše plány, či nakreslil mapku. Fakt sranda.
Teória prípitkov. (alebo Čakanie na autobus...)
Ráno spoza rohu vykúka chlapík v uniforme. To nás strážili celú noc?!! Napriek vzrastajúcej nevôli čakáme podľa dohovoru na policajné auto. Keď ani po hodine a pol neprichádza, ideme autobusom. No ideme... Čakáme naň. Počas šiestich hodín čakania sme stihli pozrieť kostolík, najesť sa u Juru (náš nový známy) a vypiť si s ním na rodinu, cestu, dobré časy, a aj na Lenina so Stalinom. Tu sa totiž nikdy nepije len tak. Prípitok (tost) je pre pitie aspoň tak dôležitý ako alkohol sám. Počas dlhých tostov ostane zdravá a šťastná celá rodina, dobré časy sa vrátia do Gruzínska a pri spomienke na mŕtvych sa zablisne v oku slza... (no napríklad ten Stalin...) Ak hovoríte alebo prijímate prípitok úprimne, najlepšie to dokážete tým, že pohár exnete (pod stogram vodky/1,5 dcl vína sa nenalieva.) A tamada (človek, ktorý hovorí prípitok) je "dôležitejší než Ševarnadze"... Niekedy sa pije alaverdi, vtedy ten, na koho sa pije, musí svoj stachan exnúť, až potom sa môžu napiť ostatní. Ak sa tamadovi už nechce rozprávať, stačí, že povie gaumardžos. Čarovné slovíčko, ktorým je povedané všetko... Ak sa pije pivo, tost má opačný účinok - pije sa na tých, ktorým chcete uškodiť, ktorých chcete pohaniť a pod (to je často prípad toho Ševarnadzeho alebo Gorbačova. Na časy Sojuzu sa tu väčšinou spomína so sentimentom...) Priemerný Gruzínec vypije za večer tak 5-6 litrov vína (vraj). Ženám sa nepatrí veľa piť. Tak 1 liter... Toľko krátka gruzínska alkoholová príručka. Našťastie autobus do Vardzie po 6 hodínách čakania a krátkom šamanení nakoniec prichádza a my ním unikáme Jurovmu pohostinstvu, ktorý chce kvôli nám zabiť barana a hodovať celú noc... V autobuse sú okrem početnej miestnej mládeže aj dvaja Moraváci, Vladimír a Katka, idú tiež do Vardzie, takže tých posledných 5 km, kam už autobus nejde, šlapeme vo štvorici. Cesta vedie úzkym zeleným údolím, z ktorého sa po oboch stranách dvíhajú strmé skalné steny. Tak si predstavujem Grand Canyon, tu sú však do útesu vyhĺbené kláštory. A najväčším z nich je práve Vardzia. Keď sme k nej konečne dorazili (s trojdňovým oneskorením), bol už večer, a tak sme stihli len pár krát prebrodiť rieku a zakúsiť blaho horúceho termálneho prameňa, ktorý tu srší z vrtu. (Čížo ho výstižne nazval prameňom gruzínskej nežnej revolúcie, lebo je úplne ako vodné delo, s ktorého však strieka teplá miesto studenej. Tak teda prebiehala tá naša revolúcia?) O chvíľu prichádza chlapík a otvára nám aj krytý bazénik s horúcou vodou. A k tomu ryby, chlieb a víno. Skutočne buržujské ukončenie dňa...
Vardzia
Ráno nás čakajú raňajky (skrátka gruzínska pohostinnosť) a potom už kultúra... Vardzia bola postavená v nejakom 12. storočí ako jedna z množstva hradov a pevností v tomto údolí, ktoré obraňovali Gruzínsko pred Turkami. Slúžila prechodne ako pevnosť, kláštor alebo mesto. Do útesu je vytesaných okolo 700 miestností, v ktorých boli obytné priestory, sklady, obchody, kaplnky, kostol, tajné aj netajné chodby a byt Tamary carice. (Kráľovná Tamara bola významnou gruzínskou panovníčkou a spolu so Stalinom a Rustavelim patrí medzi miestnych najobľúbenejších národných hrdinov.) Poobede šplháme ešte ku kláštoru Vanis Kvabi, ktorý je menej zachovaný, opustený a teda parádnejší (aóznejší...). Keď sa vraciame ku "kúpalisku", začína letná búrka (mimochodom 4 mesiace pred našim príchodom tu nepršalo), tak na seba rýchlo hádžeme "plavky" a tešíme sa, že nám v rieke zmoknú iba hlavy. Keď nám však na ňu začne ťukať ľadovec, bežíme do prameňa nežnej revolúcie. To je život!!!
Arménska párty
Hlavná udalosť večera nás však ešte len čaká. Sme pozvaní na oslavu, ktorá sa koná sa pri príležitosti zabitia barana. (Či toho barana zabili kvôli oslave alebo oslavujú, že sa im ho podarilo zabiť, to neviem...) Hostina ako z Kusturicu: v jabloňovom sade stojí dlhý stôl obložený množstvom jedla a samozrejme pitia. Na jednom konci sedia gasti z Čechoslovákie (tentokrát doslova), po pravici hostiteľ, na druhej strane najstarší a teda najváženejší hosť. Ďalšími prísediacimi je blízka i vzdialená arménska rodina oslávenca (asi tak 25). Oproti nám miestny umelec so synťákom a zosilovačom značky Tesla Vráble vyspevuje ruské a arménske "repete" hity (sme v oblasti, kde žije arménska menšina). Jeme. Pijeme. Tancujeme. Až do úplného vyčerpania... 19. 8. Ani neviem, ako sa nám včera večer podarilo zdrhnúť a zalomiť v malom borovicovom lesíku. Aj by sma si pospali, no o ôsmej ráno odtiaľto odchádza jediný autobus, ktorý nechceme zmeškať. 8.00 autobus nikde. 9.00 stále nič. 9.30 pred nami zastavuje žigula, vystupuje z nej policajt. Kontroluje nám pasy a: "Vy ste boli pred dvoma dňami v Aspidzi?" Prikyvujeme, načo policajt ešte chvíľu nerozhodne stojí, potom nasadne do auta a odfrčí... (???) Vzdávame sa nádeje na odvoz a kedže nemáme chuť ostávať dlhšie vo Vardzii, šlapeme peši. Slniečko praží, batohy tlačia k zemi. No aj tak sme na tom lepšie ako istý vegetariánsky založený člen výpravy, ktorý teraz pyká za to, že všetku tú vodku nezajedal baranom. (Nežereš maso, nerozumíš... pití?) V najbližšej dedine prenajímame brutálny vojenský náklaďák, ktorý nás odvezie do Chertvisi, odkiaľ sa už dá pokračovať autobusom. Kým príde, stíhame si obzrieť parádnu pevnosť, stretnúť ďalšiu skupinu Čechov a prečkať s nimi v búdočke veľkosti väčšieho WC "malú" letnú búrku aj s krupobitím. Nakoniec prichádza maršrutka, do ktorej sa horko - ťažko sáčkujeme. Naši moravskí kolegovia vystupujú v Achalciche, odkiaľ chcú do Batumi. (Ktovie, za koľko dní to spravia...)
Zašlá sláva
My pokračujeme až do Boržomi, slávneho kúpeľného strediska. Boržomi je zhmotnením výrazu zašlá sláva. Vilky v koloniálnom štýle s rozbitými oknami a polámaným zábradlím, opadaná omietka, opustené kolotoče, smutná tmavá hala kedysi honosnej stanice. Centrom diania je promenáda, v strede ktorej stojí taká búdička, odkiaľ tečie minerálna voda. Gruzínci sú veľmi hrdí na svoju boržomku, pijú ju vždy a všade a tak aj tu je na ňu nával... V parku stretávame Viku a Gogu, mladých vzdelaných tbilisanov, s ktorými sa bavíme o ich pohľade na súčasnú situáciu v krajine. Kupodivu hovoria v podsate to isté ako všetci ostatní, s ktorými sme sa o tom bavili, akurát že už našťastie neospevujú Stalina. A veria, že bude dobre. Držíme im palce... Večer nás nasádzajú na vlak do Tbilisi. Ideme obyčajným plackartnym s šesťmiestnymi otvorenými kupéčkami, ako správni cestovatelia. V pomalom rytme vlaku zaspávam mysliac na transibírsku magistrálu...
Tbilisi
Po 140 km, ktoré vlak išiel šesť a pol hodiny, sa budíme v Tbilisi. Sotva svitá, tak čakáme v staničnom bufete pri kávičke, kým sa vonku rozbehne život. Ľudia rozbaľujú stánky, pália odpadky, my hádžeme bágle do úschovne a metrom ideme objaviť centrum hlavného mesta. Len tak sa túlame úzkymi uličkami, starými aj staršími kostolmi, kde sú práve bohoslužby (asi je nedeľa...). Čas tu zastal niekedy na konci minulého storočia... Domy majú krásne drevené balkóny a pavlače, paláce vysoké tmavé vchody s freskami, len všetko je to akési smutné a zabudnuté. A pomedzi to sú nahádzané tie najveľkolepejšie soc-realistické budovy. V jednej z nich sídli národné múzeum, ktoré je však (našťastie) zavreté... Tak sa môžme ďalej túlať, v etnošopoch obzerať čiapky a ochutnávať chačapuri (lístková šatôčka alebo iná buchta plnená ovčím syrom. Národné jedlo.) Padla na nás pohoda... A takto nasadáme na autobus a odchádzame z tohoto veľkého - malého mesta. Náš cieľ je Kaukaz, no cestou na sever sa ešte zastavujeme v Ananuri. Je tu priehrada s neuveriteľne tyrkysovou vodou, nad ktorou trčí starý opevnený kláštor s dvoma parádnymi kostolmi. Pred tým, ako postavili priehradu, tu bolo tých kostolov ešte o čosi viac... V dedine je niekoľko stánkov s jedným a tým istým tovarom, ktorý majiteľka vždy večer zbalí do troch - štyroch igelitiek a pre istotu odnesie domov a ráno zase vybalí. Ale aj z toho mála, čo sa nám podarilo zohnať, varíme parádne cestoviny, kúpeme sa v jazere a pri šamanskom čaji rozjímame o kovbojoch...
A ide sa do hôr!!!
Nie je to síce až také jednoduché - do Kazbegu (dedina, odkiaľ chceme vyraziť hore) treba ísť ešte asi 100 km po "a very beautiful Georgian military highway" vedúcej až do Vladikavkazu v Rusku. Po skúsenostiach z Vardzie nedúfame, že sa do hôr dostaneme ešte dnes, no čuduj sa svete, 11 hodín a my sa vezieme! Kvalita cesty klesá so stúpajúcou nadmorskou výškou a my prestávame počítať diery a výmole. Radšej si všímame krajinu. Holé kopce nahlodané poriadnou eróziou, na ktorých sa pasú kravy a ovce, dedinky, brutálne lyžiarske stredisko s hotelmi vo výstavbe a kopou lanoviek. A samé nabalené lady a volgy s ruskými značkami. Šplháme do 2400m vysokého priesmyku. Tu to šofér zvrtol a pustil sa s dodávkou krížom cez lúky až k hrabačom sena. Odovzdal im pozdravy od rodiny a bochník chleba. Full service... Potom sme už bez prestávky uháňali prudkými lavinóznymi svahmi do širokej ľadovcovej doliny, kde leží aj slávna dedina Kazbegi. Slávna kvôli 5047m vysokej hore Kazbeg, ktorá sa týči nad dedinou a hlavne kvôli obľúbenému gruzínskemu pivu s rovnakým názvom. Zahliadnuť fľašu Kazbegu problém nie je, majú ho všade; no hora sa stále skrýva v oblakoch... Plánujeme ísť na Meteo, čo je meteoroligická stanica pod Kazbegom, ležiaca nad ľadovcom vo výške asi 3700m. (Na Kazbeg sa dá ísť iba s gidom (gid = guide)). Nakupujeme teda kopu zásob a potom už vystupujeme ku kostolíku sv. Trojice, ktorý sa týči na kopci nad dedinou vo výške vraj 2600m. Miestni tam slávia odpust a piknikujú po skupinkách v celom areáli kostola. Neobídeme bez trochy jedla a vodky, no hora volá, tak ideme ďalej. Po chvíli prichádza búrka. Čupíme pod jedným pončom (expedičný igelit ostal niekde v Adžarskej autonómnej republike), klepeme sa od zimy a počítame sekundy medzi bleskom a hromom. Je fakt blízko. A je fakt kosa. Zapájame všetky naše šamanské schopnosti až nakoniec po hodine a pol je búrka preč a my s drkotajúcimi zubami staviame na prvej rovinke stan. Suché veci a spacáky, večera, úsmev v žalúdku... Ráno vychádza nad okolitými trojtisícovkami slnko. Ten pohľad a pocit. Krása. Úžas.
Vypadnutá sánka...
Hlboko pod nami kostolík a ešte hlbšie, v tme, dedina Kazbegi... Stúpame stále vyššie a vyššie po chodníčku, o ktorom veríme, že je ten pravý. Bol. Po chvíli totiž vidíme ľadovec. Taký normálny ľadovec stekajúci z hmly (raňajšie slnko dlho nevydržalo)... Stretávame skupinku biológov z celého sveta, ktorí sú tu na konferencii o erózii. Hádžeme reč o nich a o nás, o rododendrónoch a Poprade. A vraj sme confident travellers... (Čo to znamená?) Lúčime sa a pokračujeme v ceste. 3200m. Prechádzame dve divoké ľadovcové rieky a nastupujeme na ľadovec. Ľad a na ňom šutre a štrk. Vééľmi nepríjemné. Prevaľuje sa hmla a napokon začína aj pršať. 3500m. Krátko piknikujeme kultové keksy Rain man a kakaové maslo a rozmýšľame čo ďalej. Na Meteo sú to už len slabé dve hodiny cesty, no ľadovec vyzerá byť bez mačiek neschodný a tak keď sa počasie trochu umúdri, rozhodujeme sa pre zostup. Zrazu sa hmla trhá a vidíme zasneženú horu Kazbeg; je to úžasný pohľad. Stretáme ešte štyroch Američanov, ktorí idú na Meteo a potom na vrchol, želáme im šťastnú cestu a zostupujeme do sedla (3400m), kde staviame stan a rýchlo na seba ajdo seba hádžeme, čo sa dá. (Je asi 7 stupňov.) Výhľad stojí za to. Na jednej strane vykúka z hmly žiarivo zasnežený Kazbeg, na druhej strane, za hlbokým údolím, mohutné masívy farebných trojtisícoviek s oblakmi načapenými na úbočiach. A dúha. Úžas. Ráno sú tieto trojtisícovky nejasné, cez opar spoza nich vychádza slnko. Zato Kazbeg žiari v jasných a presných obrysoch. (Meteo už fakt nebolo ďaleko...) V podstate sa nedá ísť nikam, len späť do doliny.
Volíme alternatívnu cestu
kravskými chodníčkami alebo žiadnymi chodníčkami, diretkami cez kopce alebo traverzami úbočí, zostupujeme po sutiach, bodliakoch, alebo po šutroch (miestami 4 až 4+). Škoda, že tie šutre sú bridlicové, takže vôbec nedržia. A nedrží ani Čížova planika, podrážka odcháza inde ako zvyšok a tak Čížo volí variantu TOTAL-BRUTAL-TREKAŘ a ide v jednej planike a v jednej sandálke. Cestou ešte vybehneme na hill so zvyškami kostola, vo výške skoro 3000 m. Sú tam: základy stavby, prázdne fľaše, rohy z barana, obrovský kotol, totálny smrad z baranieho vývaru a kamenné koryto plné záhadnej červenej tekutiny... Ani posledná noc pod Kazbegom sa neobišla bez obligátnej búročky, no ráno, keď zostupujeme do doliny, je už zase pekne. V prvej dedine sadáme na maršrutku, ktorá nás vyvezie späť na priesmyk a vyhodí nás pri brutálnej vyhliadkovej veži pokrytej mozaikami, kde vedľa kráľovnej Tamary a Rustaveliho nečitateľnej básne stojí sovietskij saldát a deduško, ktorý chytil zlatú rybku. Pod vyhliadkou je hlboký kaňon a oproti zase hory s naším ďalším vytýčeným cieľom - nejakým vodopádom (keďže nemáme mapu, ciele si vytyčujeme čisto náhodne...). Hore stretávame ešte dvoch týpkov, z ktorých jeden je amík ovešaný foťákmi a druhý je jeho sprievodca, kaukazský alpinista: Á, slavákia, ja byl tam, družba s Košickým alpinističnym tímom, Volia veža, Vysoká, ja znáju... Prezradil nám, že nad naším vodopádom je ešte parádne vulkanické plató s jazerami a odfrčal na svojej lade Nive. Nad nami sa prehnala helikoptéra (aj ja sa raz tak budem voziť!) zatiaľ však peši. Dole, priamo do kaňonu pod nami. Výškové metre niekoľkonásobne prevyšujú dĺžkové (na tri kroky zostúpim o celú svoju výšku). Bridlicová suť, trsy trávy a kríky lieskovca. A do toho pražiace slnko. Proste Čížova skratka. Konečne sme dole pri ľadovcovej rieke, ktorú brodíme. Najkôr batohy a potom to najcennejšie - pasy a kultové keksy RAIN MAN. Na druhej strane stretávame ešte 8 bekpekrov, ktorí kupodivu nie sú Češi, ale Angličania s gruzínskym gidom. Nechápu náš extrémizmus, že sa poberáme hore kaňonom po rieke k nášmu vodopádu. Po hodine brodenia a lezeni prekrásnym kaňonom to na prvej rovinke rozkladáme. A varíme kašu z poslednej sáčkovej polievky a sójovej drte (dá sa riediť donekonečna).
Je čas na hazard...
Prišiel dlhší lokálny dážď, tak vegetíme v stane asi do 12.00 a hráme piškvôrky. Najskôr normálne a potom hazardné. (Ak vyhráš, máš 1.5 boda, ak prehráš, -0.5. V tipovaní sa hráči striedajú, ten druhý môže hrať normálne. Jasné, nie?) Keď dopršalo, "zamykáme" stan a len s pasmi a foťákom, v sandálkach brodíme ďalej. Potok je trochu väčší po daždi, ale nikdy nesiaha nad stehná. Je dosť kosa - asi 14 stupňov, ale aj tak nás mierne zaskočil blok ľadu. Vytvára tunel, z ktorého tečie šedá voda a padajú šutre. A za ním konečne vodopád. 20 metrový vodný stĺp padajúci z hmly. Stihli sme to len tak-tak; po jednej fotke hmla prikrýva už celý vodopád. Zostupujeme studeným potokom do základne, kde balíme mokré veci a definitívne schádzame dole. No, dole, najprv sa treba vyšplhať na kopček s hradom, a až potom dole, do doliny ľadovcovej rieky a už po regulérnej ceste (=2 koľaje od pneumatík Zilov a brody cez rieku) späť do civilizácie. Ideme hobiťou krajinou. Pastier svíň, salaš postavený na základoch prastarých domov, vodopád. Ťažké mračná prepúšťajúce pár lúčov večerného slnka a permanentný dážď. Dojedáme posledné keksy - také čo sa jedia na párty ku šampanskému, takže nálada je slávnostná...
Späť na georgian military highway
Cestou stretávame chlapíka, ktorý pil v Bratislave Zlatého Bažanta, potom už len kravy ležiace medzi výmoľmi a šutrami na militárnej hájvej. V prvej dedinke chytáme autobus do Žinvali, odkiaľ chceme ísť do Achmety. Je to len 50km, no žiadne autobusy na tejto caste nepremávajú. Neostáva nič iné, ako ísť 400 km okľukou cez Tbilisi.
Prijéchali gasti z Čechaslavákie!
Najprv sa však zastavujeme v Mcchete, bývalom kráľovskom meste. Na ceste k jeho pamätihodnostiam nás odchytáva Míša, ktorý nám nedáva šancu odmietnuť jeho pohostinnosť. Teatrálne nás vedie do svojho bytu, tak, aby všetci susedia vedeli, že dnes v noci bude u Míšu párty na počesť gasti z Čechoslovákii. Ktovie, nakoľko jeho pohostinnosť vyplýva z množstva alkoholu, ktoré už v ten deň stihol vypiť. Takže: najprv rodinné foto, potom večera. Syr, kultové rybičky, aké sme jedli celý čas na Kazbegu a salámu, ktorú kvôli nám slávnostne vytiahol. Šampanské a pivo Kazbeg v 2,25 litrovej umelohmotnej fľaši. A boržomka, ako inak. Čížo sa ešte stihol zoznámiť so susedom, ktorý sa chystá v najbližšom čase do Európy a dať mu svoju adresu. Už sa teší na návštevu... Ráno je Míša o poznanie triezvejší a už nám nechce robiť gida po Mtschete. Tak zdrháme a sami si obzeráme pevnosť a dva opevnené kostoly (kde sa tí králi modlili, to mi je jasné. Ale kde bývali...?) Poobede chytáme bus do Tbilisi. Takže opäť Tbilisi a opäť v nedeľu. Tentoraz však iba prefrčíme metrom z Didube na Samgory autovakzal, aby sme chytili autobus na Telavi.
Na policajnej stanici II
Spoznal som pocit kolumbijského pašeráka: je asi 35stupňov, leje zo mňa pot. Som zavretý v malej podzemnej miestnôstke, okolo stojí osem policajtov v uniformách aj civile a cez maličké okienko nakúka dovnútra ďalších päť polišov. Kontrolujú mi veci. Dávajú strašne veľa otázok: Ako sa voláš? Je to tvoja žena? Videl si film o Rači? Máš nejaké drogy? Fajčíš? Zbrane? Našli nožík. Nič. Už objavili vrecko s dokladmi! Shit! Pod tričkom mi steká pot. Prezerajú si obsah pasu a peňaženky. Policajti sa usmievajú, som čistý. Zavolaj tvoju priateľku. Môžem ostať, a celé sa to opakuje. Kopa otázok a kontrola vecí. Chlapík berie nož a rozreže nám fľašu na vodu(???). Nakoniec nás púšťajú. Sme vonku a voľní... Neskôr zisťujeme, že nám ukradli 100 dolárov. Tretina našich peňazí. Našťastie, čo to ostalo, tak stres zajedáme kopou sladkých koláčikov... A už vieme aj najhoršiu nadávku: Ty tbiliský fízel. Cestou autobusom nás prechádza skepsa striedavo nadávame na nich a na vlastnú blbosť. Vedľa na zemi sa v taške zmieta živé prasa a vetrák vháňa do vnútra horúci letný prach. Prichádza večer a s ním v diaľke letná búrka. Už v autobuse sa nás ujíma milá teta Lejla a vedie nás nocou do svojho domčeka v Pšaveli, poslednej dedinke pod Tušetami (kaukazská oblasť, kam sa chystáme.) Keď prekročíme prah dverí, spustí sa brutálny lejak. My však sedíme v suchu, teta Lejla a jej sestra Larisa okolo nás pobehujú a robia pre nás viac ako nám na očiach vidia. Mama pečie také ríl chačapuri (kysnuté cesto s plnkou zo syra alebo zemiakov opečené na panvici) a čerstvý chlieb, domáce maslo a varene (niečo medzi lekvárom a kompótom). Po večeri kúpeľ v kôlničke. Kaďa, vedro horúcej vody a sviečka. Romantika. A potom mäkká posteľ. To je život trevelera!!
Ako spoznáš bítnika...
Teta nás bez raňajok nepustí. Pridáva ešte hrozno a figy na cestu, potom už ideme do dediny kúpiť chlieb a odchytiť si nejaký ten Kamaz. Je to to jediné, čo sa na Tušety dostane. V Pšaveli stíhame ešte jedno pozvanie a tak príjemne čakáme u našej rovesníčky Eky, kým niečo pôjde. Onedlho z diaľky počujeme tlmený hukot. Zil. Náhon 6x6 a korba plná ovocia a vriec s múkou, cukrom. Všetko, čo je potrebné k životu horských dedinkách uprostred p anenskej prírody. Sedíme spolu s múkou ovocím psom štrkom kolesom od auta a neviem čím ešte a pozeráme sa na seba. A spolu spustíme - nikdy Kerouaca´s nečet a neznáš třetí proud (Čížo tvrdí, že střední proud). Alebo "sem černej pasažér na náklaďáku". Jednoducho je nám do spevu. Auto šplhá po poľnej ceste nad kaňonom. Šialené zrázy, v jednom momente prechádzame popod vodopád, karakoram hájvej. Celé sa to ešte vystupňuje po "krátkej zastávke". Šofér a jeho kamarát si totiž musia uctiť pamiatku kamarátov, ktorí sa tu prednedávnom zabili. To sa nezaobíde bez jedla a prípitku na ich pamiatku. Demižónik má asi 5 litrov, čo to však je pre 3 chlapov a jednu ženštinu. Pije sa z baranieho rohu a pije sa na všetko. Prípitky sa Čížovi celkom daria. Len vyliezť potom na korbu, to je problém. A tá cesta - zákruty, priepasti, hory, ísť hrebeňovku nízkych tatier pešo?! Prečo neísť na Zile. Tak mávame zhora imaginárnej štefáničke, kradneme hrušky a spievame. Bilancia cesty: 72 km, priesmyk hodne vysoko,
šofér tvrdil, že 3800
metrov, no asi tak 2600. 7 hodín cesty, 5 litrov vína, 2x zastavenie kvôli mŕtvym kamarátom a tretie kvôli živým. A pohľad na Tušeti. Rozprávková krajina. Náhorná plošina s roztrúsenými dedinkami, kamennými domami a strážnymi vežami. Nakoniec auto zastalo uprostred jednej z týchto dediniek - Vyšného Omala. Ako hostia sme nič neplatili, ďakujeme (ušetril nám asi 500 Sk). No to už s vypadnutou sánkou pozeráme na bridlicové domčeky ako z rozprávky. Nízke dvere, malé okienka a medzi kamennými stenami sa všade pasú kone a kravy. A nad usadlosťou kopec so štyrmi - piatimi strážnymi vežičkami... Stratený a zabudnutý svet uprostred hlbokých borových lesov, kam len občas príde nákladné auto a dovezie to najdôležitejšie k životu... Vyškriabeme sa hore do pevnôsky. Zdravíme sa s týpkom v šušťákoch. Jonatán z Izraela. Je to jediný turista, ktorý je v šušťákoch. Vlastne je to jediný turista, ktorého na Tušetoch stretávame... Sympaťák. Už päť dní sa tu sám poflakuje a tak o tom všetkom hádžeme trochu reč. Len tá angličtina ide po dvoch týždňoch ruštiny akosi ťažko... Prichádza večer. Rozkladáme to na kopci nad touto nádhernou krajinou. Ešte kráľovsky večeriame (toto píšem, keď už dojedáme posledný chlieb so soľou / cukrom / cesnakom...) Po krátkom rozhovore v spacáčikoch Iloména zneistie. Zase kdesi vidí búrku. A tak ma núti vyliezť zo spacáku a potme a v krupobití stavať stan. Strašná ženská!!! (Čížo) Pravda je taká, že keby sme ho neboli postavili, tak by pršalo dvakrát toľko. A aj keby pršalo len spolovice tak silno, aj tak by sme v spacáčikoch premokli do nitky. S kaukazkými búrkami sa radšej nezahrávať! Tá mužská ješitnosť!!! (Iva)... Ráno je už krásne. Peši prechádzame dedinkami Šenako a Diklo. Obidve sú (skoro) celé z bridlice a spája ich len poľná cesta. Keďže nemáme mapu, vždy sa v dedine pýtame na najbližšiu usadlosť. A z Dikla nás posielajú cez priesmyk (asi 2300m) do dedinky Šigo. Máme len ísť tým a tým smerom, potom hore cez les a priesmyk nájdeme. My sme však žiadnu cestu nevideli, ale milá starenka nám ju ešte raz podrobne opísala. Po gruzínsky... Tak sme to strihli len tak po kravských, ovčích a Čížových skratkách, až sme vyliezli na vrch, kde boli zbytky bridlicových stavieb a medzi nimi skrytý salaš. Obišli sme ho a vyliezli ešte vyššie, do sedielka s perfektne vykosenou trávičkou a záplavou slnka. Ideálny frílenskemp... Ešte sme vyliezli na lokálny hill a pokochali sa širokým - ďalekým výhľadom; keď sme sa vrátili k veciam, už nás tam čakal bača s ďalekohľadom a tranzistorom, a pozval nás do salaša. Tak sme išli... Koliba, vnútri ohnisko, očadené trámy, ovčie hune, vetrovky, kade a plechovky od fanty... Keď bača so svojimi dvoma kumpánmi pozháňal ovce, začal pripravovať večeru a Čížo zatiaľ počúval Rádio Slobodné Čečensko. (Mimochodom sme asi 10km od čečenských hraníc.) Bola to kráľovská večera. Šašliky z mäsa, čo nám vyselo nad hlavami, domáci chlieb zohriaty na ohni, hruda trochu zájdenej bryndze a cibuľa, cesnak. To celé sme zapíjali domácim pivom z plechoviek od fanty. Paráda. Vonku brešú psi na medvede a neuveiteľne hviezdnatú oblohu. My si líhame k ohňu a vysoko pod kaukazskou oblohou zaspávame...
Tušety
Vstávame s vychádzajúcim slnkom, no chlapi už stihli vyhnať ovce a teraz im dávajú soľ. Zbalíme švestky a kedže "daroga nema kanec" (ako nám pri rozlúčke povedal najstarší bača), vyrážame. Najprv úplne dole, až k potoku a potom naspäť na úpätie oproti stojaceho hrebeňa. Cestičkou po strmom úbočí sa pomedzi ďalšie zrúcaniny dostávame až k dedinke Šigo. Úžas. Koniec sveta. Prastaré domčeky s usmiatymi starenkami a zvedavými deťmi, ale väčšinou prázdne. Nevedie sem žiadna cesta, iba chodníček, po ktorom sme prišli my. Žiadne elektrické stĺpy. Žiadne plechové strechy. (Mám pocit, že svojou prítomnosťou znesvecujeme toto miesto...) Z úpätia hory schádzame do doliny, kde nachádzame ďalšiu usadlosť - Dartlo. Pár ešte stojacich strážnych veží nám vyráža dych. Niektoré sú v dedine, ďalšie na vysokom kopci nad ňou. A potok, ktorý tečie z hôr, vyhĺbil medzi domčekmi a pevnosťami kaňon. Veže sú postavené z bridlicových platní poukladaných na seba bez akejkoľvek malty (tak ako všetky domy v tomto kraji) a majú 4 -5 poschodí. A stoja rovno, presne (ak nespadli)... Večer sme varili kašu z iránskych cestovín a našich obľúbených rybičiek Kiliek. Zhodli sme sa, že za niečo také by nás vyhodili z domu, no tu v horách to bolo vďakyspomenuteľné...
Tušety Ráno po noci s krátkym dažďom (to preto, lebo sme stavali stan a Čížo pral) prekonávame horskú rieku na lanovke zo Šulíkovho filmu. Bola trochu nedokonalejšia a tak máme obidvaja diery na nohaviciach, ale aspoň to bol väčší extrém. Uzatvárame náš tušetský trek a po vcelku nezaujímavej ceste sa vraciame do Omala. Večer to kultovo rozkladáme na prvom poschodí jednej z omalských veží.
Vypadnutá sánka II
1. 9. ešte stále Tušety. Slávnotne myslíme na Deň ústavy(???) a menej slávnostne na koniec leta. Na raňajky dorážame, čo ostalo. Chlieb a sardinky riedené vodou a cesnak a dokonca ešte trochu sójového mlieka. Potom ideme čeknúť Tušetské múzeum, o ktorom nám hovoril Jonatán z Izraela. Je to maličká miestnosť v jednom z omalských domov plná všeliakých ľudových nástrojov, parádnych kobercov, prešpekulovaných vŕtačiek, nečitateľných popisov a pod. V duchu sa lúčime s Omalom a vlastne celými Tušetmi a ideme si sadnúť na cestu, po ktorej chodia Kamazy späť do civilizácie. Čakáme. Svieti slnko. Čakáme. Zatiahlo sa. Čakáme. Prihnala sa búrka. Schovali sme sa do chajdy k senu. Hráme piškvorky a čakáme. Prehrávam (Čížo) a čakáme. Ideme peši po ceste a počas chôdze čakáme. Je krásny večer. Zapadajúce slnko ožaruje čerstvo zasnežené vrcholy okolitých hôr. Rozkladáme to pri ďalšej pevnôske nad cestou, aby sme nepremeškali ani jedno auto. Večer už nič nejde, tak večeriame to posledné čo ostalo: kultová horalka a zbytok sójového mlieka. Dlho do noci sa rozprávame o osude, keď nás vyruší vrčanie auta. A okolo nás prefrčal Kamaz. Možno ani nešiel do údolia, no začína platiť bojové heslo: "ani Kamaz nazmar!" Ráno slniečko spravilo kuk! Na raňajky vitamínik a voda. Okolo prešla partia vojakov. Peši. (Vyzerá to beznádejne.) Slávnostne dopisujem denník a dobieham reálny čas. Už čakáme presne 24 hodín...
2. 9. 2000, 14.05 miestneho času, kdesi uprostred Kavkazu: Po 25 hodinách čakania počujeme z diaľky tlmené hučanie. O 5 minút sa spoza zákruty vyrúti obrovský Kamaz. Ide dole a berie nás!!! Na korbe je miesto akurát tak pre nás a naše batohy, tak sa pridávame k niekoľkým kmeňom čerstvo zoťatých borovíc, pol tone syra, náhradnému kolesu, jahňaťu a teľaťu, morkám a sliepkam, kolíske, niekoľkým vedrám a vreciam s bližšie neurčeným obsahom a asi 15 ľuďom. Zisťujeme, že obrovským a plne naloženým Kamazom je cesta ešte o niečo dobrodružnejšia. Jeden vojak sa pri každom neistejšom mieste pripravil, že vyskočí. Dvakrát aj vyskočil. Ostatní sa na ňom uchechtávali, no keď už aj miestni drsňáci začali vykladať nohy na bočnice, nebolo nám všetko jedno. (Neskôr sa nám podarilo kolektívne priznanie, že nám cestou párkrát tak naozaj lepilo. Tak asi o život. Ale nikomu ani muk!) No prežili sme. A so správnym námornícko - hoptropáckym pocitom: Hej, kapitáne, jestli přežijem, tak se nedoplatíš!... Prežili sme a dokonca sme ani neplatili (zase sme mali šťastie). Vystúpili sme v dedine, ktorej názov sa nám nepodarilo zistiť. Vybrakovali sme miestne potraviny a zapichli to niekde za dedinou medzi riečkou a vinohradom. Dobrú chuť a dobrú noc... Náš čas v Gruzínsku sa
prudko kráti.
Dnes by sme mali doraziť do Tbilisi, no kedy, ako a na čom? Tak sadáme na kraj cesty a po gruzínsky čakáme. (hodiny som skryl už pred týždňom, fakt tu nemajú zmysel) Po takej chvíľke prichádza oranžový sovietsky autobus. " Do Telavi iďóťe? " "Da." Telavi je velikánske trhovisko, kde je možné poskladať si Ladu Nivu z nakúpených súčiastok. My radšej kupoujeme miestnu špecialitu. Sladké šišky plnené cukrom (no nekup to za 2,50!) a osvedčené chačapuri. Červeným ďiaľkovým a hlavne expresným Ikarusom sa presúvame do Tbilisi. Tam sme už tretí krát a tretí krát v nedeľu. To však nič neznamená, pretože všetky obchody sú otvorené a na stavbách sa do večera pracuje.. Voláme našej známej Vike z Borjomského parku. Cez ťažko fungujúci telefón sa dozvedám (asi od maminy), že je na dači. No nič. Tak sme ju nechali aspoň pozdravovať. (priznávame chceli sme nie celkom nezištne u nej prespať) Vzhľadom na prekonané dni hladu neustále skúšame či nám ešte neprestalo chutiť. V našom obľúbenom podniku na Rustaveli av. si dávame čokoládovú sódu a neprekonateľné chačapuri z lístkového cesta. Tetuška nás už pozná a tak sa usmieva. Prisadá si Miša (posilený asi siedmim čapovaným Kazbegom) a pozve nás k sebe domov. To je síce lákavé, ale radšej slušne odmietame a pokračujeme v konverzácii. (ktorá je už na slušnej ruskej úrovni, po tých pár dňoch sme vylovili také slovíčka o ktorých sme netušili, že sme ich niekedy vôbec vedeli). Začína sa stmievať a my dlho nerozmýšľame nad nocľahom. Začíname sa po chodníčkoch škriabať k vysielaču, čo sa vypína nad centrom Tbilisi. Chodila tam aj lanovka (v ktorej sa dochrámalo 6 japoncov a tak ju zavreli) a zubačka (tá nechodí preto, lebo sme sa na ňu strašne tešili). Tešíme sa na bivak na vyhliadkovej terase. No terasa je naozaj vyhliadková. Pretože na kopec sa dá dostať aj autom a tak sa tam do neskorého večera romanticky posedávajú páriky. Vôkol nie je okrem reštaurácie a malého lunaparku už nič len veľký a fakt pekný & udržiavaný park. Je v ňom kabína z Kamazu a túlavý kôň. Ale je fakt pekný. S fontánkou na pitie. Vychádza mesiac, pod nami nočné svetlá Tbilisi a nad nami televízna veža. Posledné chvíle v Tbilisi. Lúčime sa s tmavým metrom, buržujskou Rustaveli avenue, s večne zavretým národným múzeom a zaspanými uličkami. Míňame posledné dva červené plastové peniažky na metro a vyrážame smer Gori. Mesto ako každé iné. Na každom kroku otvorené obchody. Pekárne chleba a nekonečne veľa stánkov. Veľké teplo, veľký pouličný ruch a nostalgické trolejbusy. A prečo Gori?
Lebo Josip Visarionovič Stalin!!!
On sa tu narodil, má tu posvätné múzeum, školu, vagón, rodnú chalúpku. A hlavne tu na jedného obyvateľa pripadajú najmenej jeho dve sochy. Tie sú aj v čakárni na stanici. Na miesnom trhu nás obdarovávajú paradajkami a uhorkami. Každý sa nás pýta odkialže to prichádzame.(že by na trh v Gori nechodili turisti?) Už sa ani nedivíme, ale fakt tu každý pozná Československo. A dokonca väčšina sa nás pýta, či sme "Čeky ili Slovaki." Do odchodu nočného vlaku k moru máme more času a tak zbytky síl venujeme výstupu na stredovekú pevnosť. Tam vegetíme. Zostupujeme do podhradia, kde nás odchytávajú 3 parádni týpci. Dvaja starí alpinisti a jeden mladý. Už vieme, že sa z pozvania nevykrútime. Ale sú fakt výborní a tak vchádzame do podzemnej vinárničky. Tam popíjame gruzínsky koňak, čaj a chačapuri. Ale hlavne rozprávame. Máme totiž jedno spoločné. Tak ako my chodíme teraz, oni chodili za mladi. Spomínajú na wandre v Kaukaze a ja na nich vidím, ako nám ticho závidia. Našu bezstarostnosť a mladosť. Máme vás všetkých pozdravovať a odkázať, aby ste chodili po svete, po horách kým ste mladí... Na rozlúčku dostávame 40 cm sošku Mzechebukiho - slnečného rytiera na levici. Nedá sa povedať, že by bola veľmi skladná, ale niečo už vymyslíme.
Nocou sa presúvame k moru. Vlak ide celú noc (230 km!) a tak sa v pohode stíhame vyspať. Gruzínske vlaky (plackartnij) majú lepšiu úroveň ako ukrajinské. Dájú sa v nich otvoriť až štyri okná (nie iba dve). Ráno tesne pred východom slnka vystupujeme pri mori. Letovisko Kobuleti. Rozpadávajúce sa hotely, a tie ako tak celé slúžia ako ubytovne pre utečencov z Abcházska. Prekrásne ráno na brehu mora. Raňajkujeme a kúpeme sa. Vôkol sa popásajú kravy a slnko svieti. Strmé kopce klesajú do mora. Na nich čajové políčka a pomarančové sady.Úplný raj. Deti v rovnošatách sa cez veľkú prestávku preháňajú po dvore a my zastavujeme autobus do Batumi. Všade sýta zeleň a modrá obloha. Sme rozhodnutý ešte ostať v tomto raji. A tak dva dni sa v Batumi kúpeme, promenádujeme, a vychutnávame posledné chvíle v Gruzínsku. A vychutnávame všetky parádnosti, ktoré sme si tak obľúbili chačapuri, figy, slivky, pirohy a pirôžky, či domáce jogurtové mlieko s čiernym chlebom. Čo na srdci, to na jazyku (ako sa hovorí). V noci to zapichujeme na pláži, pretože v našom obľúbnom parku je príliš veľa milencov. Ráno (o 8:00) za horami vychádza slnko. S ním sa na pláž vyhrnie 100 športovcov, joggerov, jogínov, kalanetikov a akupresuristov. Všetci cvičia a kúpu sa. Vzduch je chladný a more teplé. Tak sa k nim pridávame. Ja si hádžem malý ranný "jog", ale ostávam sám. V meste pri kávičke nasávame posledné okamihy a postrehy. Vnárame sa najtržnicovatejšej tržnice, akú som kedy videl. Hrudy masla a syru, ovocie, zelenina, vrecká s neznámymi voňavými koreniami, tabak, múka, obilie, lieskovce, figy, cestoviny. Trhovníci sú z nás taký prekvapení, že nám sypú do tašky orechy. Dávajú ochutnávať chilly domáci kečup a syr, vychvaľujú to svoje najlepšie. Dusno, nekonečné regály a úžasné vône.
Je 6.9 2000 a mi opúšťame Gruzínsko. Na hraniciach čakáme dve hodiny, platíme obligátne 3 $ za computer service a hádame či pri rentgenovaní nájdu našu trofej sošku Mzechebukiho. Nič. Sme vonku. Good bye Georgia...
Cesta domov.
Dolmuşom sa presúvame do nášho obľúbeného tureckého mestečka Hopa. Skôr ako stíhame čokoľvek spraviť nás pozýva na čaj jeden milý chlapík. Asi z nás sála akási "aóza", keď to funguje aj v Turecku. Veľmi ťažko sa preorientúvame na nemčinu. Chlapík nám cez známosť chce vybaviť lacný lístok na bus do Istanbulu, ale ten je už plný. Posúvame sa do Trabzonu a tam zjednávame bus za 25 $ do Istanbulu. Cestou lámano spíme a už nám až tak nevadia fajčiaci gruzínci, či turecká pop music. Cez prestávku si dávame king size çaj a şim-sek keksy Rain man.(jediné turecké keksy, čo dostať všade len v Turecku nie, také Be-Be) A všetko je v pohode.
V Istanbule (7.9) nás autobus vyhadzuje v nejakej paži. Naštastie pri metre, tak za chvíľu sme v centre a lovíme ubytovanie. Resp. ono loví nás. Chlapíci nás odchytávajú a vedú do svojho hostelu. Sprchujeme sa a vstupujeme do našej spálne. Terasy pod modrou oblohou. V samotnom centre Istanbulu. Okolo strechy prastarých domov, na mori lode a čajky. Za spevu muezínov si varíme čierny čaj, a rozbiehame parádny obed s čerstvým chlebom, maslom, rybičkami a paradajkami, a samozrejme s čokoládovým maslom. Vychutnávame parádny pocit slobody & voľnosti. Večer sa v podzemnom bare robí vodnofajková párty. Pred ňou však vyrážame do večerného Istanbulu. To ešte netušíme, že ju nestihneme... Pri návrate do nášho nebeského hotela nás totiž zastavuje maximálny chlapík. Volá sa Arslan a ide na nočnú šichtu na poštu. Po dlhšej anglickej konverzácii sa nás pýta, či pijeme pivo. My netušiac, že v moslimskom Turecku sa môže vážne piť, diplomaticky odpovedáme.
" U nás sa pije veľa piva."
Vysvitá, že Arslan má pred nočnou chuť na pivo. A tak ideme do typickej 5 poschodovej tureckej krčmy. Skoro bez turistov. Zjavili sa tam akýsi Japonci, tých sme však potichu ohovárali. Vysvetlili sme Arslanovi to, že my nie sme klasický turisti. On to však už dávno zbadal, pretože na našom stole pribúdali prázdne poháre. Učí nás tradičný prípitok ázijskej časti Istanbulu (povie sa hady-hady a komplikovane sa štrngne s kríglami). Je to fakt komik, bývalí profesionálny futbalista, teraz tréner, bubeník v 4. najlepšej kapely z celonárodnej hitparády, správca počítačov na pošte, má ženu, milenku, 3 domy, 2 lode a hlavne práve dnes 44. narodeniny (takže nemáme problém s platením, čo by inak problém asi bol). Takže to končí nočným ťahom. Taxíkom ideme do štvrte Taxim, kde je fakt dobrá vináreň. Štatistika večera hovorí niečo o 5 pivách, 1 fľaške značkového červeného vína, 1 rakiji a všelijakých morských škeblách. To všetko stíhame asi v 4 podnikoch. Končíme o 3 v noci v nejakom undergroundovom pube pri metalovej hudbe. Je to úplne šialené a my si to ešte dokážeme uvedomiť. Arslan zabúda na svoju prácu (do ktorej mešká už 6 hodín) a my nezabúdame, kde je tá naša strecha. Taxíkom sa dostávame naspäť do známych končín a konečne zaliezame do svojich spacákov.
I vyšlo slnko...
Ráno nás budí slnko a vôňa čaju. Je to jedno z neskutočných rán našej cesty. Úžasný pocit. Prebúdzajúci sa Istanbul, čerstvý chlieb a kávička. To všetko nad strechami mesta. Prisadá si austrálsky chlapík a rozprávame sa o Slovensku, a o cestách. Zdá sa, že už spadáme do tej zvláštnej komunity ľudí, stretajúcich sa na staniciach a v lacných hosteloch. Ľudí s mierne ošúchaným výzorom a pocitom nekonečnej slobody. Dostávame dobrý tip od Poliakov na lístok do Bukurešti za 15 $. Kupovanie vyzerá trochu netypicky (neturecky). Chlapík v cestovke povie za 20, my že za 15, on že za 17, my že za 15, on že v žiadnom prípade, my že za 15. A jemu neostávalo nič iné len rezignovať. Na autobus čakáme pred butikom Bratislava v cente Carihradu. Rozprávam sa s predavačom a on sa raduje, že som z Bratislavy. Ja som sa zas radoval ráno, keď som stretol partu Slovákov (prvý slováci na ceste, bolo na čase...). Po chvíle(1 hodine, ale čo to je oproti Gruzínsku) čakania prichádza nákladné auto do ktorého všetci čakajúci nahádžu bagáž. Auto aj s našimi batohmi zmizne. Po ďaľšej chvíli čakania prichádza Ford Tranzit do ktorého nás nasadili 18 (!!!) a odviezli kamsi na rumunskú autobusovú stanicu. Obľúbený Mercedes 303, ročník 1990 plný rumunov a bagáže. Na hranici si bulharský colníci zmysleli rozobrať náš autobus. Po systematickom rozoberaní a skladaní sa po 2 hodinách pohýňame ďalej. Za hranicami sa strháva oslava, vybuchuje šampanské, ktorým si všetci pripíjame (už žiadne keksíčky a čajíček). Zrejme colníci nič nenašli a preto je čo oslavovať. Juch! V strede noci na Rumunsko - Bulharskej hranici sa ma po 2 hodinách čakania colník pýta: "Nemáš hašiš, kokain?" "Nie" , popravde ospovedám. "Fakt ani trochu?", prekvapila ma jeho ďaľšia otázka. To fakt vyzerám až tak zle?!?
Bukurešť. (7:00 ráno)
Tam sme ako doma. Zakladáme tradíciu raňajok v bukurešťskom centrál parku. Pri nich nesmie chýbať tradičné kakavko. Vlak nám ide až o 21:00, takže máme celý deň. Vegetíme, kecáme s miestnym študentom, pozeráme si fakt dobrú výstavu čierneho humoru Humorror, sledujeme svadby, program českého centra, skúšame cascaval (už to nie je to čo bývalo), húpeme sa v miestnom parku a hlavne oddychujeme. Večer na stanici stretáme Mirca s kamarátkou zo Zaježovej, čo sa idú túlať na tri mesiace do Indie. Náhodička. (Samozrejme, že sme sa spoznali podľa batohov (hádajte akých?)) Chvíľu rozpravujeme, a potom nás už unáša nočný vlak smer Arad. Sme krásne vyspatučký a vidíme, že náš strážny cestovateľský duch nespí. Pred stanicou nás už čaká červenučký Ikarušťek (za 5 $) do Budapešti.
Po nezáživnej ceste maďarskými puzstámi nás autobus vypľúva v nejakej totálnej budapeštianskej paži. To znamená, že okolo nás je nejaký trh, sídlisko a do centra odhadujem dobrých 12 km. A tak na znak toho, že sa tu vyznám nasadáme na električku. Potom prestupujeme na autobus. Stále smer centrum. (priznávame, že bez lístkov, jeden totiž stojí niečo pod 20 Sk, čo by nás finančne zruinovalo (čo už však viacej nejde, ale aj tak...)) Hádžeme si mestský trek po všetkých starých miestach a na koniec sa zubačkou vyvážame do lesoparku, ktorý sa mi už dávno zapáčil ako potenciálne miesto pre nocľah. Posledná noc na ceste, posledné keksy Şim-şek... (alebo: Čo Iloméne behá v noci hlavou?) ...začína ma chytať depka z návratu domov, z návratu k problémom, asi som si po 2 mesiacoch zvykla na život na ceste, na noci pod hviezdami (až na ten Kaukaz), na čerstvý cestovateľský chlebík (až na ten Kaukaz)...
Ráno obchádzame obľúbené miesta, detské ihrisko, trh, tržnicu, pešiu zónu, citadelu. Šmýkame sa na šmykľavke, aby nám bolo veselo. Keď odchádzame autobusom do Ostrihomu, tak nám ešte trochu je. Z ostrihomskej katedrály vidno Slovensko. Ide u nás vlak. Až teraz mi došlo, čo Iloméne došlo už včera. Že cesta sa končí. Sedím na kompe a dopisujem posledné riadky. Spomínam na gruzínskeho baču, ktorý nám na rozlúčku povedal: "Cesta sa nikdy nekončí..." Tak teda zasa niekedy na Ceste...

Čížo & Iva.
18.X.2000