(5.7. - 31.7. 2000)

5.7.2000 RAJKA - BUDAPEST

Vyrážame na cestu a nenechávame sa odradiť ani prvými neúspechmi na samotnom počiatku. Potom, čo nám zlyhal autobus do Burgasu, sa bezváhania, ale ležérne balíme, nakupujeme životne dôležité suroviny ( rum..), meníme peniaze, hádžeme to do batohu a skátka ideme, aj keď je už pomaly večer. Volíme novú alternatívu, stopneme do Budapešti a potom sa uvidí. Jediný autobus na hranicu do Čunova nám zdrhá pred očami. Ideme teda ďalším a zvyšok šlapeme na hranicu peši. Colníci majú z nás zjavne radosť, vydesene na nás pozerajú, keď im oznamujeme cieľ našej cesty - Istanbul. Maďarská strana: Jónapot, Istanbul?... nasleduje smiech a sme na druhej strane. Je osem hodín večer! Vhodná doba na stopovanie. Pramávka na hranici je priam závratná. Po očku sa pesimisticky obzeráme po vhodnom bivaku v neďalekej kukurici. Keďže je naše dvojčlenné družstvo výhradne ženské, vysmiate a správne optimisticky naladené, po dlhých desiatich minútach "úmorného" čakania nám zastavuje buržujský Nemčisko v buržujskom aute. Totálny nemecký prototyp - ryšavé vlasy, obrastlá postava, jemné pokrochkávania medzi slovami, biele rukavičky (?). Ilonka sa chytá konverzácie. Vzhľadom na moje komunikačné bariéry mlčím, občas sa vhodne zasmejem, aby si nemyslel, že sme nevďačné stopárky.
Bohužiaľ Nezbuda sa smiala v dosť nevhodných situáciách a tak nás chlapík chcel vysadiť na absolútnom predpredpredmestí Budapešti, nakoniec však zabudol odbočiť ( a my sme mu to veľmi zdvorilo zabudli pripomenúť) a hodil nás až do centra. A štýlom nasadni na prvú električku a vystúp tam, kde sa ti bude páčiť, sme sa dostali na SKELETY PÁLYAUDVAR.
Iloména, kde je Citadela? Tam! Tak tá stanica bude niekde pod ňou. Sadáme na prvú električku a snoríme po nápadných týpkoch ( vychádzame z predpokladu, že budapeštianski revízori musia vyzerať rovnako nápadne ako bratislavskí), z okna snoríme do tmou zahalenej Budapešti, či sa nám podarí nájsť niečo, čo by sme poznali. Jasná je iba tá Citadela, ktorá je asi tak prehliadnuteľná ako Slavín. Nachádzame ďalší oporný bod - hurá Dunaj, tiež jeden z ťažkých orientátorských kúskov. Nakoniec sa v nás nezaprú orientátorské pudy a nachádzame KELETI ( alebo neviem ktorú budapeštiansku stanicu). Test: Koľko Maďarov hovorí po anglicky? 10 %. Koľko maďarských staničných tetušiek? 0 %... Je 23.17. Na krkolomnú otázku, kedy ide vlak do Békescaby , dostávame papierik s informáciou 23.20. Letíme k okienku, ďalšia žena sa tvári nechápavo, nakoniec vypľúva lístky a my zbesilo bežíme k vlaku. Nastupujeme, hurá stihli sme to! Iloména nezdá sa ti, že je ten vlak úplne prázdny?
Zdalo a zdá sa, že sa mi to len nezdalo. Vlastne celá táto budapeštianska vlaková story je divná. Najprv sme síce prišli na stanicu, ktorá sa síce volala SKELETY, ale vyzerala ako NYUGATY. Respektíve NYUGATY vyzerala ako SKELETY. Respektíve tak mali aspoň vyzerať. Potom naskočíme do nášho vlaku, tešíme sa z pohodlných sedadiel, no po chvíli sa nám zdá divné, že vlak je prázdny a stojí, keď už mal odchod. Tak pre istotu pozrieme von a vidíme vzďaľujúci sa koniec posledného Békescabského vagóniku... od ktorého odpojili naše dva pohodlné rakúske vagóniky. Toto naše naháňanie a nestíhanie vlaku s úľubou sleduje niekoľko miestnych ponúkačov akomodejšn.
Vrhajú sa na nás ako kobylky. "Héj gŕrls!! ..du ju níd hostel?" Tvárime sa odmerane, tvárime sa najodpornejšie ako vieme a snažíme sa v sebe potlačiť akúkoľvek ženskosť. Tých chlapov však nič neodrádza, tak zdrháme. Snažíme sa vrátiť lístky a kúpiť nové do Szegedu. Ženská v okiensku si privoláva na pomoc litlinglišspiking chlapa, ktorý sa na nás usmieva a na všetko nám odpovedá YES. Asi si z nás robia srandu a prikyvujú nám, že na ten istý lístok môžeme cestovať do Szegedu..za tú istú cenu!..no keď myslia. V momente, keď sa vzďaľujeme od okienka, padáme opäť do pozornosti všetkých príťažlivo vyzerajúcich gentlemanov mimovoľne sa potulujúcich a povaľujúcich sa po stanici. Dostávame 20 LEI od jedného nadmieru ochotného (čítaj otravného) Rumuna, ktorý nám chce neustále pomáhať s batohmi. Následne sa pohádame s jedných ponúkačom akomodejšn, ktorý nám vynadá, že sme drzé, ak odmietame jeho BIZNIS ( zvláštne pomery..). Sedíme na batohoch, ignorujem všetky pokusy miestnych staničných dobrovoľníkov v snahe o zblíženie a rozmýšľame nad tým, čo robiť, aby sme vyzerali ako chlapi ( ..a feminizmus je úplne v háji..). Čakáme na vlak do Szegedu, Ilonka sníva o SEGEDÍNSKOM, o hamburgeroch a gyrose. Vlak ide o 1.00 v noci..VÍ HOUP SOU.. Radšej ho ideme skontrolovať skôr, keby nás chcel opäť niekto odpojiť. Pri pohľade na vlak sa nám skutočne zlepšuje nálada. Do ktorého vozňa si sadneme? Tento vláčik je asi špeciálna prémia maďarských železníc pre slovenských turistov. Je to čosi ako kombinácia osobáčika s náklaďákom plus s nejakým špeciálnym bajkerským vozňom. Môžeme sa pochváliť, že je to také malé HOU BOU. Pre istotu si sadáme hneď za lokomotívu ( vlastne sme iný vozeň na prepravu osôb ani nenašli).
Ilonka spomína na zlaté pionierske časy začiatkov železničnej dopravy. Podľa lístka je to 200 km, blížime sa k Rumunsku, rýchlosť vlakov teda exponenciálne klesá ( budú vlaky v Turecku rýchlejšie ako 5 km/h??)
Medzi spánkom a bdením, kde tu vzhliadneme akýsi kúsok MAGYARORSZÁGH, ktorá nám v tme uteká za oknami. Ilonka sa bravúrne krčí na sedadle so svojim batohom.

6.7. SZEGED

Prebúdzame sa v Szegede, je 4.30 ráno. Hľadáme ďalší spoj, smer NAGYLAC. Teta v okienku nám dáva krátky rýchlokurz maďarčiny, a keď zisťuje do akej paže chceme ísť, vkladá zopár rumunských výrazov. Ďakujeme, hneď je nám to jasnejšie! Keď vidí, že sa naďalej tvárime nechápavo, napíše nám papierik s nejakými údajmi. Snáď sme správne pochopili, že musíme prejsť cez mesto, nájsť ÚJ SZEGED a tam stanicu. Paráda. Chytáme nejakú električku a mávame tam s tým papierikom ránachtivým Maďarom pred očami, ktorí nás správne vysadia. Prechádzame Tisu, snažíme sa beznádejne konverzovať so všetkými generáciami. Výsledky tohto prieskumu dokazujú, že všetci tu skutočne hovoria maďarsky. Chytáme trolejbus, vypľúva nás na konečnej, hľadáme stanicu. Stanica nikde! Keď už zlyhávajú všetky komunikačné pokusy, Ilonka napíše na papierik kúzelné slovíčko PÁLYAUDVAR ( v domnení, že je to stanica) a otravujeme ľudí ( až oveľa neskôr sme sa dozvedeli, že stanica sa po maďarsky povie inak a takto sa volajú iba veľké prestupné stanice v Budapešti, takže nám až neskôr svitlo, prečo sa všetci tvárili nechápavo, vzhľadom na veľkosť staničky, ktorú sme neskôr našli!). Nakoniec sa nám podarí nájsť krásna maličká bohomzabudnutá stanička, na ktorej " ..UŽ DLOUHO NEJEL ŽÁDNEJ VLAK.." Nie je tu ani noha, skrátka vôbec nič. Dve koľaje zapadnuté prachom. Tešíme sa, vylihujeme na lavičkách a čakáme, čo za mašinu sa to sem dovalí ( v LONELY PLANET píšu, že máme " taste for adventure " ak chceme ísť cez NADLAC).
Mašina sa dorútila, malý motoráčik dvojvozňový, čosik ako Oravka. Otvárajú stanicu, zrazu sa tu začnú zbiehať ľudia, no a my ideme, smer NAGYLAC, rumunská hranica. Kukuricábo, slnečnicábo, pšenicábo, kukuricábo ( úplné halucináciábo za oknom...).
Vystupujeme v NAGYLACu, prichádzame na maďarskú hranicu, okamžite vzbudzujeme pozornosť ( pomaly si zvykáme, že dve ženské s batohmi sa nikde neprešmyknú len tak bez pozornosti...). " Kuda jedete, slovački? Dobro! Ilonka mení težkí prachy..máme 200 000..hurá ( LEI) ! Zdrháme s tým do Rumunska. Rumusko nás víta pohostinne. Hrnú sa na nás chlapíci vyťahujúci spod košiel balíky peňazí, chlapíci ponúkajúci taxi, chlapíci škeriaci sa od ucha k uchu. Priateľská krajina. Kolóna kamiónov si tiež vyžiada svoje, " nenápadne" sa snažíme preniknúť hlbšie do rumunského vnútrozemia, sledované počernými pohľadmi tureckých a rumunských kamionistov. Chytáme stopa do Azerbajdžanu! Vzhľadom na to, že sa nám nechce meniť plán cesty, predsa len odmietame, hodíme ešte reč z jedným kamionistom z Levoče, no a na dnes stačilo spoločenskej zábavy!!

NADLAC (Rumunsko)
Rumunské mestečko ako sa patrí. Ľudkovia postávajúci po uliciach, sliepky na ceste, dácie, chlapi pred krčmami, nekonečná pohoda. Ilonka vyťahuje rumunské konverzačné frázy a putujeme cez mestečko na stanicu. V istom momente si sebavedomo hovorím, že som asi fakt dobrá, pretože tej rumunčine rozumiem..znie to skoro ako slovenčina! " Dievky a vy kam idete?" zastavujú nás dve tetušky. čo?!, niečo mi tu nesedí! Ja som skutočne rozumela! Následne zisťujeme, že pol mestečka tvorí slovenská menšina. Ľudia nás zastavujú na kus reči, rozprávajú nám o tom, ako sa sem dostali, ako žijú. Takže s mojou rumunčinou to predsa len nie je také dobré, ako som si myslela. Vlečieme sa na koniec mesta ( podľa mňa je to aj tak dedina) na stanicu. Víta nás najbohovskejší trenul, aký sme kedy videli ( radšej ho odfotím, pretože je to nepopísateľné!)..musím však spomenúť, že je krásne drevený, krásne kozmický, trošku deravý a zdá sa byť absolútne nepoužiteľný ( čo však nie je tak úplne pravda, keďže sa o nejaký čas predsa len v tomto zázraku povezieme, poháňajú to však asi vyššie mocnosti, takže sa nad tým nebudem radšej racionálne zamýšľať!). Zisťujeme, že vlak do ARADU ide až 14.50, máme tak tri hodinky času. Prichádzajú dvaja staniční chlapíci : " parle vu franse?" spúšťajú na nás... Že mi predsa len v Rumunsku bude na niečo francúzština? S chlapíka sa nakoniec vykľuje sprievodca, či strojvodca, pýtame sa ho na lístky a chlapík nám figliarsky naznačuje, že to máme grátis.. tu sa nám celkom páči. Odmietame pozvanie chlapíkov k nim na stanicu. Pred stanicou nás idú muchy zožrať, chrčí tu nejaký rumunský pop ( neskôr to identifikujeme ako JETTRO TULL, no je to na nerozoznanie..) Nastupujeme do našej drevenej rakety, očakávam, že tento železničný skvost musí predsa len vzlietnuť! Vláčik sa predsa len pohol po kolejích aj so svojím bujarím rumunsko- cigánskym osadenstvom.
Vo vlaku nadväzujeme kontakty s pôvodným obyvateľstvom, konkrétne s jednou cigánskou rodinkou, ktorá cestuje ako všetci ostatní s celým svojim majetkom zabaleným vo vreciach. Moju snahu si hneď vysvetlili po svojom, strčili mi do ruky svoje nemluvňa a bolo! Tak sa naša cestovateľská dvojica rozrástla o jedno tmavooké dieťa... nakoniec sme ho však predsa len slušne vrátili! Vo vlaku stretávame dvoch Čehúňov. Nakoniec podplácame sprievodcu, pretože nemáme lístky ( ktoré sa vlastne ani nepredávali) a nesnažíme sa veľmi zamýšľať nad systémom, ktorý tu funguje. Po krátkej výmene názorov strkáme sprievodcovi do ruky zopár bankoviek, rovnako ako všetci naši spolucestujúci a všetci sa veselo veziem ďalej. Ako však z toho profitujú rumunské železnice, nám ostáva záhadou. Vlak sa závratnou rýchlosťou valí do Aradu...

ARAD
Periférie mesta nás vítajú rôznymi prenikavými vôňami ( hm, skládka? kostnica? Závody na spracovanie hnojiva? Zabudnutý mäsokombinát?). Nothing interesting to see, píše LP. Vlak smer CRAIOVA ide 20.52, zostáva nám teda 4,5 hod. v tejto priemyselnej paži. Meníme peniaze u taxikárov, Ilonka ako starý ošľahaný treveler vyjednáva. Jeme broskyne na miestom sídlisku pri stanici, vyprahnutá suchá tráva nevyzerá lákavo, nič, čo by tu stálo za povšimnutie. Stretávame bandu Poliakov, ktorí idú rovnakým smerom. Hľadáme si miesto vo vlaku, len smelo, však máme miestenky. Neznalé miestnych pomerov však zisťujeme, že kto príde skôr, obsadzuje všetko, nehľadiac na nejaké drevené lístky! Takže naše kupé je už plné! Istá aktívna rumunská ženička sa však pustí do organizovania a nájde nám miesto. Celý čas čosi do nás neúprosne hustí po rumunsky, a k tomu ešte závratnou rýchlosťou, a i keď sa tvárime nechápavo, veselo s nami komunikuje ďalej. Vlak ide prasknúť pod hromadou cestujúcich a nepriamoúmerného množstva batožiny. Vedľajšie kupé zaberajú Poliaci, a keďže máme pred sebou závratných 300 km, teda vzhľadom k rýchlosti miestnych vlakov tak 8 hodín cesty, púšťame sa do nadväzovania slovensko - poľskej družby, ktorú utužujeme rumunskou slivovicou ( Ilonka drží statočne krok a hlt). Nakoniec sa dostávame k oslavovaniu môjho čerstvého magisterského titulu, svorne ohovárame Čechov, rozjímame o pive, Tatrách animovanom filme, o láske a nevinnosti. Nakoniec s Ilonkou suverénne vytláčame chlapíkov v našom kupé a rozvaľujeme sa, zatiaľ čo oni sa tlačia oproti. Nadránom jeden vyťahuje Tetris. Nič proti, ale musí to hrať so zvukom??!! Ilonka vrhá nevraživé horské pohľady, čo chlapík asi pochopil a dal nám pokoj.

7.7. CRAIOVA

Dorazili sme sem veľmi skoro ráno, ešte je tma, ale aj napriek tomu je stanica plná. Rumuni sú asi najtrevelerskejší národ sveta.. u nás sa nájde pár trevelerov - elita národa... tu cestuje každý, všade a s celým svojim životným ekvipmentom. Hodinu a pol, ktorú máme do odchodu ďalšieho vlaku, trávime s Poliakmi ( ktorých Ilonka ohodnotila ako totálne cepre) v staničnej knajpe, kde si Poliaci hádžu svoje prvé ranné pivo ( úžasné čisté skoré rána)..len keby bol človek vyspatý.
5.58 Nastupujeme do vláčika smer CALAFAT, bulharská hranica. K veľkej radosti Ilonky je to trenul dabldekrul ( dvojposchoďák), takže Ilonka zbesilo beží na druhý etáž, len aby si chytila miesto pri okienku. Výhľad z výšky na prebúdzajúce sa rumunské pláne je iste úžasný, ale celú cestu aj tak prespíme ( druhá noc strávená po vlakoch si žiada svoje). Len občas pri zmene polohy v polospánku vzhliadnem krajinu za oknom, taká pusta všade naokolo, no možno sa mi to celé len sníva.

CALAFAT
Vystupujeme v Calafate, ideme rovno k Dunaju chytiť kompu na druhú stranu do Bulharska. Na rumunskej hranici o nás vôbec nikto nejaví záujem, každý nám ukazuje inam. Záhadným spôsobom si kupujeme lístky na kompu, jeden za 50.000 LEI, druhý za 5 DM a tretí by bol za 3 $ (??). Colník sa tvári vysoko podplatiteľne..neskúšame to. Vnucujeme sa ďalším rumunským colníkom, ktorých musíme prinútiť, aby nám skontrolovali pasy. Tvária sa, že ich otravujeme a nakoniec nás začnú familiárne oslovovať Katarinna a Ivanna. Berieme sa kade ľahšie, priamo na lodičku - maličká kompa, zopár áut, pár kamiónov a 5 Čechov batožníkov, ku ktorým sa pripájame. Dunaj je podozrivo krásne modrý, na bulharskom brehu je zopár rybárov a niekoľko odvážnych chytačov slnka. Vystupujeme na bulharskej strane a prichádzame na hranicu.. podozrivá tlupa 7 ľudí s batohmi. Dostávame smiešne štatistické karty, vymýšľame, ako vyplniť kolónku - uveďte, kde budete ubytovaní....hmm..pod druhou skalou 2 km pod vrcholom Musaly!!!..neviem, či im to bude stačiť! Mesto je od hranice kusisko cesty. Vrhajú sa na nás taxikári, s ktorými sa chvíľku naťahujeme, všetci siedmi sa tvárime, že nám vlastne nerobia žiadnu službu a my to v pohode prejdeme aj peši, na čo sa hneď aj zberáme na cestu. Chlapíci za nami pribiehajú a ukecávame ich na 5 $ za dve autá. Celkom slušné, najmä keď z auta sledujeme, ten kusisko vyprahnutej cesty, ktorú by sme v tejto horúčave museli prejsť.

VIDIN ( Bulharsko)
Celkom veľké mestečko, krásna zašlá stanica v štýle socialistického realizmu švihnutého rustikálnymi prvkami. Kupujeme si lístky do Sofie (12.20). Tetu v okienku zmetieme ISICom, pri snahe získať aspoň nejakú zľavu. Teta najprv na to skúmavo pozerá, tvári sa a odchádza. Najbližších 10 minút po nej, ani po karte niet stopy. Nakoniec sa presa len vracia a vraví NE! Ideme s Ilonkou obzerať mesto. Kocháme sa na brehu krásne širokánskeho Dunaja, kupujeme si kaškavalový závin a obdivujeme nám neznáme miestne špeciality, porovnávame Bulharov s Rumunmi ( pri Dunaji objavujeme bustu istého pána, pod ktorou je napísané RAKOVSKIJ..takže nachádzame pôvodné korene Rakovej rodiny..Rako nám zatajil, že je v podstate Bulhar!!) Na rozdiel od Rumunska je tu všetko o čosi uhľadenejšie, čistejšie. Kľudne by to mohlo byť akékoľvek slovenské mestečko. Začíname trénovať a znovuobjavovať naše znalosti ruštiny, snažíme sa čítať všetky nápisy v azbuke, čo sa asi niektorým okoloidúcim zdá divné!
Bulharskí vlak do SOFIE je na naše pomery buržujský: čalúnené sedadlá, ktoré sa navyše dajú rozťahovať ( Ilonka si hneď pripravuje lože a zaspáva)! Nakoniec túto alternatívu volíme všetci ( cestujeme ďalej s Čechmi), pretože za oknami sa nedeje nič zaujímavé. Budíme sa keď prechádzame STAROU PLANINOU, vlak ide strmými skalnými údoliami, na ktoré je úžasný pohľad ( keby som aspoň trochu ovládala geologickú terminológiu, tak by som to objasnila aj viac do hĺbky, ale v mojej terminológii sú to len skaly, biele, občas červené šutre...ale skutočne nádherný pohľad..) Do kupéčka nám pristupujú bulharskí tínedžeri, ktorí sú neskutočne otravní, vypudili nás všetkých do uličky, pretože sme nevydržali dýchať nikotín...nemám rada bulharských puberťákov!! Cestovanie si krátime rozpravami o Kyrgistáne a Kazachstane. Konečne prichádzame do Sofie.

SOFIA (po prvé)
S Ilonkou sa odpájame a snažíme sa zistiť nejaký autobus na Borovec., odkiaľ plánujeme vyraziť do RILY. S miestnymi komunikujeme akousi rusko - slovenskou hatlaninou, k nášmu veľkému prekvapeniu to skutočne zaberá. Ak Bulhar hovorí pomaly a navyše ovládame tematický okruh, dokážeme rozumieť, bohužiaľ ak Bulhar hovorí nadmieru rýchlo, t.j. normálne - NIČ! Angličtinu ani neskúšame ( po prvotných pokusoch v Maďarsku). Chvíľku sa motáme po Sofii, necháme sa posielať sem a tam, hľadáme správnu električku, ktorá asi neexistuje, tak sa nakoniec vykašleme na autogaru a ideme naspäť na vlakovú stanicu. Opäť sa pripájame k Čechom, máme vlastne rovnaký cieľ. Kupujeme lístky do KOSTENCA a broskyne, skúšame staničné turecké záchody, vlak ide 19.15, tak ho ideme hľadať. Mal byť na treťom nástupišti. Nebol! Tak kde je? Všetci hľadáme vlak a chaoticky pobiehame po stanici. Pýtam sa miestneho, či tento vlak ide do Plovdivu, chlapík však záporne kýve hlavou. Do kelu, pýtam sa ho ešte raz, opäť tá istá odpoveď. Kde len ten vlak môže byť. Nakoniec zisťujeme, že som sa nechala obalamutiť, a chlapík mi celý čas vlastne hovoril áno, i keď kýval nie...prečo to len tí Bulhari majú naopak? Tak nasadáme. Sedíme celý čas na schodoch pri otvorených dverách, vychutnávame si HOU BOU, vlasy nám vejú, okolo fičia zažltnuté polia, v diaľke je vidieť hory, slnko sa chystá zapadať, čítame azbukou napísané názvy staníc.

Vystupujeme v Kostenci a zisťujeme, že do BOROVCA sa dnes už nedostaneme, teda určite nie hromadnou dopravou. Čo teda večer na stanici? Rozhodujeme sa ísť do nejakého najbližšieho lesíka za mesto. Miestni chlapíci nám ponúkajú odvoz, trošku pridrahý, chvíľu sa s nimi naťahujeme. Rezignujeme, a predsa sa rozhodujeme ísť do najbližšieho lesa ( i keď ťažko povedať, kde ho tu nájdeme) a ráno ísť na prvý autobus. Miestny Džony sa vracia a rezignovane nám oznamuje, že nás obidve berie za 2 LEVA. Češi odchádzajú opačným smerom a zostávame tu úplne samé. S Ilonkou na seba vrháme skúmavé pohľady, rozhodujeme sa, či sadnúť chlapíkovi do auta, navyše berie ešte nejakých dvoch týpkov. Neviem, čo to do nás vošlo, víťazí intuícia nad zdravým rozumom a nasadáme s troma počernými chlapmi do dodávky. Myslím, že nám nie je všetko jedno, Ilonka zviera vo vrecku svoj Victorinox ( pocit bezpečia) a mne chodia hlavou iba samé morbídnosti. Snažím sa na chlapíkoch sledovať všetky detaily svojim analytickým okom, pre prípad, že by sa mi niečo nezdalo, aby som sa aspoň trochu upokojila. Chvalabohu, dvaja chlapíci vystupujú v nejakej dedinke a nejavia o nás záujem. Náš šofér si to šílene frčí hore do kopcov v prudkých zákrutách, kozenky nám behajú cez cestu, babičky v šatkách sedia na lavičkách pri ceste, chlapi hrajú karty...a vôkol už iba tiché hory. Nakoniec nás chlapík živé vysádza v Borovci a my zisťujeme, že sa tým smerom smerom vlastne vracia domov. Vracia sa nám zdravá farba do tváre..uf..a victorinox môže kľudne odpočívať vo vrecku.....

BOROVEC
Bulharská Tatranská Lomnica, teda podľa toho, čo je vidno v tme. Sme zmorené po troch dňoch non stop cestovania vlakmi. Nachádzame si miestečko v lese, zašívame sa pod smrekmi, vrháme sa do potoka a v okamžiku zaspávame ( konečne bez zvuku duniacich pražcov..) V noci nás budia len psy a ja dúfam, že neprídu a nezožerú nás ( prečo človek myslí na takéto blbosti, keď sa v noci prebudí?!)..dobrú noc.

8.7. RILA

Budíme sa konečne oddýchnuté. V obchode si kupujeme jogurt a chlieb, zajedáme to pri opustenom horskom hotelíku. Vydávame sa do hôr, smer MUSALA, najvyšší vrch Balkánu. Máme problémy s nájdením tej správnej cesty v spleti komerčných rekreačných zariadení a pohodlných víkendových turistov ( váhame, či sa predsa len nevyvezieme lanovkou!!!, veď nás tu nikto známy neuvidí!!) Nakoniec sa predsa len vydávame peši po červenej. Prečo nikto iný nejde peši?? Šialený výstup na hrebeň. Nadávame pod ťarchou batohov, vystupujeme z lesa na slnko, ktoré na nás neúprosne pečie ( kde sú obláčiky?). Každú chvíľu sa vrháme do potoka. Slnko robí svoje a my zrazu vidíme Chopok, prechádzame pod Zadnými Derešmi a máme pocit, že keby sme to zbehli niektorou dolinkou, vybehneme určite v nejakej nízkotatranskej dedinke. Prichádzame k chate Musala. Hrozný komplex čohosi rozostavaného, vyhoreného, prípadne nejakých drevených ledvastojacích búdičiek, v ktorých sa pravdepodobne bulharskí sviatoční turisti cítia dokonale šťastní. Na nasledujúce dni sa preto rozhodujeme vyhýbať sa civilizácii( určite bulharským vysokohorským chatám, ktoré ako sa ukázalo, majú všetky rovnako nevkusný charakter). Chvíľku vegetíme pri plese a ideme ešte hodinku ďalej, po ceste míňame niekoľko zázračných plies a vystupujeme nad kosodrevinu. Dúfame, že nájdeme zaslon pod vrcholom Musaly, kde prespíme. Zo zaslonu sa však medzičasom stala otrasná plechovo - umelohmotná kozmická chata, navyše plná ľudí...rozmýšľame, kam sa tu na týchto skalách podejeme, pretože do chaty sa nám skutočne nechce. Nachádzame sa vo výške 2700 m. Nachádzame si parádne miestečko medzi skalami, ďalej od chodníka, ktoré nevidno z chaty. Rozkladáme sa ako správne horské ženy medzi skalami, tesne pod vrcholom Musaly, obkolesené tichými skalnými vrcholmi ožiarenými zapadajúcim slnkom. To ešte netušíme, čo nás čaká v noci. V noci začal fúkať šialený vietor, náš stan to veľmi nevydržal, tak ho v noci pod hviezdami balíme, vyberáme spacáky a spíme na stane. Pripadám si zrazu strašne maličká uprostred týchto skalných obrov zahalených v tme. Vietor nám lezie do spacákov a každú chvíľu sa budím a pozerám, či sú ešte hviezdy, tam kde boli...no drahá, spali sme pod širákom vyššie ako Gerlach!

9. 7. Pod VRCHOLOM MUSALY

Budíme sa skoro ráno a myslíme si, že to najhoršie ( veternú noc) máme za sebou.. cha..cha...cha.. Keď nám už miestni turisti ( ktorých je bohužiaľ na mraky) začínajú prechádzať spálňou, rozhodneme sa vystrčiť zo spacákov. Chyba! Hneď sme zistili, že straty po noci sú veľké: diera v stane, zlomená tyčka, asi 5 lietajúcich sáčkov a 1 lietajúca karimatka ( ale keď na nej sedím, tak lietať nechce, potvora!). Rýchlo balíme a bez raňajok fachčíme na MUSALU, veď čochvíľa sa isto nájde nejaké záveterné miestečko, kde sa budeme môcť napapkať ( cha..cha). Najbližším a jediným miestom, kde nefúka, je búdička na Musale ( 2925m). Víťazstvo zapíjame čajom, ktorý má však ďaleko k masale. Nezbud sa sťažuje, že má horskú chorobu, nedá si vysvetliť, že to má z toho, že neje mäso! Posedíme ešte chvíľu na Musale, kde je inak úžasný chatár, taký rýl horský chlap...a tak musím Nezbudu násilím odvliecť von, aby sme mohli pokračovať v ceste na chatu Grnčar. Celou cestou fúka total brutal silný vietor, hádže nás o zem, tackáme sa... Nezbud v tom šialenom víchre stráca sandálku.... Tieto veci nám znepríjemňujú život, ale inak je tu fakt krásne.. ( len Nezbud cíti v kostiach zmenu počasia)..
Máme za sebou neskutočný prechod hrebeňa, v tom vetre sa skrátka nedalo nič, občas ani pohnúť. Cestou sa psychicky vyrovnávam so stratou svojej sandály..zostáva mi niekoľko možností: nájdu ju Češi, zoberú, povedia si, že je moja a niekde v horách nás nájdu; nájde ju chatár z Musaly a pobeží za nami; nájde ju horská služba a vyhlási po nás pátranie (krucinál, myslím, že to horskú službu asi nemajú!); ukradnem si nejakú sandálku pri vchode do mešity; budem pri mori nosiť jednu sandálu a jednu vibramu..tak!

CHATA GRNCAR
Schádzame do sedla k plesu, kde fúka o čosi menej. Je poobede a vôbec sa nám nechce vracať naspäť na hrebeň do toho svinského vetra. Navyše po ceste nemáme šancu doraziť k nejakému opornému bodu. Preto sa tu rozhodujeme zostať na noc..pretože je tu parádna mäkká tráva, vysoká kosodrevina, žiadni ľudia, voda na umývanie... Objavujeme v kosodrevine krásne miesta na kúpanie, tak tu pobehujeme len tak bez a je nám skvele. Ilonka bez rúcha sediac na kameni v potoku dumá o časoch Adama a Evy...no čo ja viem? Robíme si oheň, pálime suchú kosodrevinu a varíme paradajkovú polievku. Medzitým sa v kosovke začali túlať kravy, telce a kone..zožerú nám treksporty!! Ilonka naháňa v kosodrevine jedno zatúlané teľa, ktoré chce byť stále s nami. Nakoniec nám kravy dajú pokoj. Schovávame sa hlboko do kosodreviny, keby si to tie kravy náhodou rozmysleli a chceli nás zožrať a zaspávame. V noci padajú na hory chuchvalce mrakov a hmly , vietor sa preháňa, ale nespadne ani kvapka. Okolo počuť dusot konských kopýt, až si pripadám ako na divokom západe ( pozn. autora: Kedy kone do kelu spia?).

10. 7. HREBEN RILY

Budíme sa do skorého horského rána, je zima, nechce sa nám vyliezť zo spacákov. Vietor si cez deň dal povedať. Hádžem ruskú konverzáciu s chatárom a znovuobjavujem niektoré ruské slovíčka. Ideme znovu na hrebeň, smer RYBNE EZERA. Po ceste lovíme mustangy, ale žiaden nám nechce zobrať batoh. Slnko neúprosne pečie. Stretávame iba 3 bulharských turistov. Rozvíjame teórie o bulharských skialpinistoch naložených v goretexe a máme neuveriteľnú chuť lyžovať, celú cestu vlastne hľadáme vhodné skialpinistické terény, čo je celkom príjemná činnosť v 40 stupňovej horúčave. Okrem iného nás celý čas sprevádzajú traja fiktívni MUŽI: všadeprítomný duch Juraja Číža, ktorý sa neprehliadnuteľne vznáša na lietajúcom koberci a sleduje naše kroky, uteráčik Dalibor, ktorý bdie nad našou hygienou, no a nakoniec starý, prešedivelý a samozrejme bradatý orientátor Jiří Čížek, na bielych stránkach. Takže sme piati...schizofrenici!..a slnko stále pečie, tak nečudo!... Poobede schádzame k RYBNYM EZERAM - 2 plesá medzi horami. Opäť komplex drevených búd, ktoré majú slúžiť ako vysokohorská chata, smeti okolo, kopy konzerv.. Ľudia žiadni, čo nám vyhovuje. Člapkáme sa v jazere, niečo pojeme a vyrážame ďalej..smer KOBYLINO BRANIŠTE. Slnko pečie ešte viac ako predtým, stúpame hore na ďalší hrebeň, mám pocit, že niet čo poriadne dýchať. Niekoľkokrát strácame cestu, Ilonka neúspešne hádže úspešné Čížove skratky, z čoho nakoniec ostáva iba predieranie sa kosodrevinou, slnko sa konečne nakláňa k západu. Mechanicky bez slova prekladáme nohu cez nohu a večer schádzame prudko dolu do údolia, kde nachádzame drevenú búdičku. Hurá!! Po dnešnom 10 hodinovom šlapaní na slnku sa už nevieme ani pohnúť.. nikoho tu niet..
Nezbudina búdička sa volá zaslon KOBYLINO BRANIŠTE, má tak 5x5 m, zhrdzavenú piecku, 1 sviečku, drevo, 2x2x5 m postele a vrajže aj myši. V snahe sytematicky sa zbavovať potravín nariaďujem varenie. Keďže Nezbuda je po dnešnom dni totálne off ( to viete, keď nežere maso), snažím sa uvariť tú blbú polievku ja. No, áno Nezbud, verejne sa priznávam, že neviem robiť oheň a variť sáčkové polievky! Poďme radšej spať! ( IMPÓRTNT!: V Rile sú parádne skialpinistické terény, v zime o tom treba porozmýšľať!!!!)

11. 7. KOBYLINO BRANIŠTE - RILSKY MANASTIR

Vyspali sme sa úžasne, raňajky rovno do postele. Myši v noci neprišli, aj keď sme im prefíkane schovali jedlo ( ibaže by vedeli zlaňovať po horolezeckom lanku). Vzhľadom na horúce slnečné počasie nového dňa, na spáleniny po dňoch predchádzajúcich a celkovú nechuť ešte dvakrát vyliezť a zliezť hrebeň, meníme plán a vyrážame dolinou ( Ilonka vraví, že úplne Mlynná) k Rilskému manastiru. Prihovárame sa bačovej žene, ktorá pasie kozy na plechovej streche, stráži besné psiská a krásne sa na nás zubí deravým úsmevom. Inak stále dolu, so slnkom za chrbtom, predierajúc sa hnusnými pichľavými kríčkami. Prichádzame na asfaltku, ktorá nás úplne doráža. A je tu Rilský manastir. Ortodoxný kláštor, ktorý je vo vnútri nepopísateľne veľkolepý, plný fresiek, pobehujúcich mníchov a turistov a pohodených psov. Chodíme a bez slov sa tešíme. Prihovára sa nám mladý bulharský študent biológie. Nakoniec s ním a jeho spolužiakmi končíme v reštaurácii, dávame si šopský, komunikujeme ingliš, občas rusky. Dostávame dobré rady, čo musíme v Bulharsku vidieť a nakoniec večer všetci prchajú kamsi za rastlinkami do lesa. My si ideme hľadať nejaké miestečko na spanie. Ilonka nachádza kostnicu, hroby mníchov a opustené zdravotné stredisko...nič z toho nevyzerá lákavo. Nachádzame lúčku aj s kúpeľňou v potoku a tak sa rozkladáme..má to iba jeden háčik: začínajú nám sem chodiť kone!!! Zase nás zožerú!!
...v noci sa prebúdzam a vidím na lúke zvláštne striebristé blikajúce svetielka..asi obrie svätojánske mušky, pomyslím si a spím ďalej..len tie kone mi furt nedajú pokoj!

12. 7. RILSKY MANASTIR - SOFIA (po druhé)

Budíme sa živé a zdravé do ďalšieho krásneho rána... ešte raz si pozrieme manastir, ktorý po ráne neobliehajú davy turistov, len pár mníchov odspieva v kostole ranné modlitby, kňaz pokrstí dieťa, roboši a policajti si hodia prvú rannú cigaretku a Nezbud svojich prvých pár ranných fotiek..
...a Ilonka sladký langoš na raňajky. Potichu nasávame rannú atmosféru kláštora..." nefoťte so slnkom za chrbtom, berie to fotografii dušu", neznámy sa mi prihovára. O deviatej opúšťame toto miesto a ideme autobusom do DUPNICE. Autobus - pravdepodobne vyradená karosa z Československa s nápisom Fridex. Takže sa cítime ako doma ( inak schádzame so Srdiečka do Mýta, len to Mýto sa akosi nezjavuje..). Sledujem bulharský vidiek, trošku ošumelé domčeky s popadanou omietkou, obrastené viničom, osly na poli, osly na ceste, osly spiace, osly pasúce sa, kone, socialistické automobily: volgy, lady, vargburgy, kukurica, tabak na poli, tabak sušiaci sa, dyne, osly ťahajúce 10 ľudí na voze, babičky s motykami, kde tu nejaký opustený socialistický komplex alebo obchod, nemecké ešpézetky a opäť všadeprítomné osly!...a to hnusné slnko...
Prichádzame do DUPNICE, kde meníme našu domácu karosu za buržujský autobus do SOFIE ( pravdepodobne vyradený z NDR). Dostávame lístky za 2 LEVA, ale nikto od nás nechce peniaze, vraj potom (??) Strážime si batohy v batožinovom priestore, aby nám náhodou neodišli.

SOFIA
Prichádzame do Sofie. Autobus nás bohužiaľ vypľúva kdesi na okraji mesta na nejakej lokálnej autobusovej stanici. Ako sa len odtiaľto dostať do centra?? Bulhari si vôbec nedávajú robotu s tým, aby označili, ktorá električka kam ide. Musí nám stačiť, že vieme číslo! Nezostáva nám nič iné, len komunikovať s miestnymi, keďže vôbec netušíme, kde sme. Komunikácia s miestnymi nie je veľmi úspešná. Nakoniec objavujeme jednu mladú Bulharku študujúcu v Londýne, ktorá sa nás ujíma. Sama má síce problémy s orientáciou, ale nakoniec sa úspešne dostávame na vlakovú stanicu. Nechávame si batohy v úschovni, u tetušky, ktorá sa z nás úprimne teší a Ilonku volá Ivanka. Vyrážame do Sofie - Ilonka provokatívne v sandálkach a ja sa smažím v mojich ťažkých garmontoch v tropickej horúčave na roztápajúcom sa asfalte pod nohami! Máme teda nasledovné priority - kúpiť mi sandálky, v najhoršom prípade gumené šlapky alebo čokoľvek, čo bude znesiteľnejšie ako táto sauna v goretexe!!! ( i keď to smrdí rovnako!).. ( čo tam po pamiatkach..)
A tak sa teda s mapou vo vrecku vrháme do sofijských ulíc. Z pôvodného plánu pátrať po Sofii historickej však mimovoľne ( a bez štipky ľútosti) upúšťame a spoznávame Sofiu bežného bulharského človeka, teda obchody a trhy. Zisťujeme, že sofijské ulice sú tovarovo špecifické, každá ulica sa zameriava na 1 druh tovaru, máme šťastie, že sme narazili práve na ulicu OBUVKY...Žiadne obuvky však Nezbude nesedia...až zrazu... nachádzame tie pravé!!!! Normálne trekingové sandálky!!! ( no až na tú podrážku) Nezbud sa rázne rozhoduje kúpiť ich, nech stoja, čo stoja! Takže , skoľka? 1.50...skoľka?!! 1.50..1.50 čoho?..1.50 leva alebo marky...!!?????!!!??? Takže Nezbud má botičky tak za 35 korún, ale bez záručného listu. Rozmýšľame, že by sme ich mohli kúpiť do zásoby pre všetkých našich kamarátov!...Ďalej úspešne meníme peniažky. V jednej zmenárni majú vypísaný kurz slovenskej koruny, vraj 5 SK za 1 LEVA, to je zasa čo za blbosť! Nesmelo sa pýtame, či sa dajú meniť aj slovenské koruny, načo chlapík vyťahuje hrubý zväzok slovenských bankoviek. Za 600 SK nám však chce dať iba 15 LEVA, tak to nie je dobrý díl.
Vrháme sa na sofijskú tržnicu, kupujeme si rajčiny, olivy a broskyne a ideme si oči vyočiť na všetkých tých lákavých špecialitách..následne si však uvedomujeme, že čokoľvek z toho si kľudne môžeme dovoliť kúpiť!! Takže prečo sa vlastne krotiť?? Kultúrne pamiatky vynechávame, pretože tu v podstate nič zaujímavé nie je ( týmto sa ospravedlňujem všetkým Bulharom). Po dlhom pátraní nachádzame internet, čo je v Sofii ešte stále rarita. Takže zážitky zo Sofie v skratke: príšerné teplo, skvelý trh a tržnica, jedna mešita, pravoslávny kostol, synagóga, žlté električky, zbesilí vodiči a..viac si nespomínam.. Kupujeme si bulharské pivo a ideme tieto zážitky zajesť olivami a zapiť. Na stanici nám vyhráva bulharský pop, dosť príšerné, čítame si bulharskú tlač a čakáme na polnočný vlak do Plovdivu. Vlak je narvaný. Obsadzujeme kupé, do ktorého sa nám nahrnú bulharské týpky a o zábavu máme postarané. Bulharská mlaď v ničom nezaspala dobu, takže sa bez mihnutia oka fajčí tráva a hash ( nehladiac na spolucestujúcich), pije sa vodka a rakyja, čítajú sa knižky o marihuane a samozrejme, je potrebné tváriť sa absolútne nad vecou.. Nezostáva nám nič iné, len rozvíjať debatu o Slovane Bratislava ( o ktorom tí Bulhari snáď vedia viac než ja, pretože moje vedomosti končia už pri slove futbal!), dozvedáme sa, že Slovan Bratislava ( častovaný občasnými nadávkami), pred 4 rokmi porazil Sofiu ( toto sú mi novinky!)..tvárime sa zainteresovane.. Zdvorilo odmietame ponuku chlapíkov trochu si s nimi pohuliť, i keď to už v tom opare v kupéčku začína byť pomaly jedno! Komunikujeme litl ingliš so Zlatkou z pobrežia, ktorá vyťahuje knižku o marihuane, zasvecuje nás do najbližších techno párty pod holým nebom a vťahuje nás do tajov bulharskej mlade. Myslím, že sme počas tejto cesto bohato kultúrne a intelektuálne pookriali. Lúčime sa v Plovdive s našimi vysmiatymi a lietajúcimi spolucestujúcimi a jemne zmotané z oparu kuřiva skoro vystupujeme inde. Nakoniec sa o 2.00 ráno ocitáme v Plovdive na stanici. Ideme čakať na ranné zore, zaspávame na lavičke medzi houmlesmi...

13. 7. PLOVDIV

Dočkali sme sa ranných zore poskladané na lavičke na stanici O spánku sa dá asi len ťažko hovoriť ( ani s najväčším optimizmom!). Ilonke začínajú opúchať nohy. Snažím sa ju potešiť tým, že čosi podobné sa deje pri cukrovke..zabíja ma pohľadom...aj tak to má z toho, že žere maso!.. Vyrážame do ranného Plovdivu. Nachádzame parádnu mešitu a pozostatky rímskeho amfiteátra, ktorý je celý naložený v betóne. Inak tým asi končí všetko historické plovdivské, tým pádom aj zaujímavé. Dávame si prvú rannú kávu a zhodujeme sa na tom, že Bulhari v tých mestách nemajú skutočne ( okrem jedla) nič zaujímavé!! Ilonka koštuje v pekárni miestne špeciality. Kaškavalové záviny, kaškavalové buchty, tvári sa nadmieru spokojne..no až na to kakavko, čo som jej kúpila a ono to bola nejaká hnedá zemiaková žbrnda (hnedý marast!).

Ideme objavovať bulharský horský vidiek- smer RODOPI. Berieme autobus do SMOLJANU, celú cestu prespíme, občas vykuknem z okna a vidím hory. Dostávame sa do oblasti, čosi ako Malá Fatra. V Smoljane sa nám prihovára vytešený Poliak, ktorý podľa mojich sandálok usúdil, že musíme byť Češky, pretože to sú české sandálky ( chlapče, bulharské za 35 korún!!!!). Preskakujeme do akéhosi minibusu, ktorým sa plížime horskými údoliami pomedzi pokosené lúky a vidiecke domy. Prichádzame do dedinky ŠIROKA LUKA, kde sme sa rozhodli na najbližší čas usadiť sa a hlavne vyspať. Cesta je úžasná, horské doliny, grúne, občas domček, stodola, krava... náš minibus je plný tureckých ženičiek ( hranica je blízko) a nebezpečne vyzerajúcich chlapov. Dve baby zo " západu" s nimi asi tak často nejazdia! Po hodinke jazdy cez Oravu intuitívne spoznávame Široku luku....asi preto, že tu nikto nevystupuje! Zostávame stáť v centre dedinky - malé námestíčko, vetrieska s melónmi, nejaká krčma, 2 obchody a my dve ako miestna atrakcia. Tak čo? No snáď sa najprv vrhneme na tie melóny!! Dedinka je úplne úžasná. Krásne staré kamenné domy s bridlicovými strechami nalepené tesne nad sebou v strmých svahoch...akoby sa tu zastavil čas. Mám pocit, že tu zažívame taký malý ORBIS PICTUS: chlapi sediaci na priedomí, živo o čomsi debatujúci, kravy na ceste, ktoré sa samé vracajú domov, minibus plný vysmiatych tureckých ženičiek v montérkových plášťoch, predavač montériek, krásny socialistický obchodík otvorený snáď non stop, vetriesky smažiace strmými ulicami, starý ortodoxný kostolík, prázdne Muzikaľno učilište, olcitky a moskviče natrieskané chlapmi, akýsi buržujskí Nemci, ktorí na chvíľu vystúpia z auta, niečo nakúpia a s kamennou tvárou nastúpia a odfičia, plachta so súdruhom Leninom robiacim spoločnosť starému traktoru, krásne smaltované tabuľky na domoch s poučnými moralizujúcimi prísloviami, starí ľudia sediaci pred domom...len tak potichúčky chodíme dedinou, vychutnávame si všetky obrázky a snažíme sa čo najmenej narúšať tento svet svojou prítomnosťou, túlame sa, kupujeme si kyslé mlieko a sledujeme, čo sa ešte bude diať. Večer sa vraciame k batohom, ktoré sme si schovali na kohosi pokosenej lúke, a týmto dobrému majiteľovi aj ďakujeme za nocľah. Ilonka sa odvážne vrhá do ľadového potoka ( to pretože je mäso), ja uprednostním spacák pod holým nebom pod korunou stromu. Dnes je nám skutočne dobre....

14. 7. ŠIROKA LUKA

Ráno je zima, zima horskodolinná. Vstávame, pretože musíme, musíme pretože nám ide autobus. Keď prichádzame do dediny, autobus sa na nás šialene vyrúti zo zákruty. Snáď ho nenecháme zdrhnúť ! ( premávka nie je taká hustá, aby sme si to mohli dovoliť!!) Pokúšame sa ho teda stopnúť. Vodič k nášmu prekvapeniu prudko zabrzdil, na chvíľku otvoril dvere, že sme len tak tak stihli naskočiť. Celý autobus s miestnymi sa na nás neuveriteľne zabáva, všetci sa na nás usmievajú a veselo s nami komunikujú. Cítime sa priam ako doma: v autobuse sú všade české nápisy ako " cestující jsou povinni se za jízdy držet" a pod... Bulhari majú skutočne iba autobusy vyradené z bývalého východného bloku, tie lepšie sú endeérácké. Smažíme do nejakého horského centra s hotelmi, až nakoniec všetci vystúpia..ale my nechceme!!! ..tu to predsa vôbec nepoznáme...Autobusár, je však milý chlap, tak nám robí taxi na stanicu, pretože inak by sme sa odtiaľto nevymotali! Chytáme autobus naspäť do Plovdivu. Ilonka sa na autogare stihla spriateliť s jedným miestnym psom a ideme, smer Plovdiv ( tam, kde nič nie je!)..na stanici vymýšľame, ako Ilonka loví bulharské psy svojim Viktorinksom.
DNES MÁM PROMÓCIE!!!!!!!
Ilonka mi ako jediný priateľ, blízky človek a rodina blahoželá. Nedostala som žiadne kvety ani diplom. Len tvrdý grahamový chlieb. Keď si však spomeniem na mojich spolužiakov zaodetých v slušivých šatičkách, tváriacich sa seriózne pri slovách rektora...... nemením!

SVILENGRAD
14.05 berieme vlak do SVILENGRADU, na turecké hranice. Cestu si spríjemňujeme, tak ako všetci naši spolucestujúci sledovaním požiarov vo vyprahnutej krajine. Smerom k Turecku nám krajina schne pred očami, kopce miznú, na poliach dyne a somáre. SVILENGRAD - niečo ako koniec sveta, absolútny zapadákov. Stanica, okolo stanice zopár bufetov, taxikári, kamióny, zopár domov a ďalej už vonkoncom nič. Pokúšame sa vyjednávať s taxikárom, ale nakoniec zostávame čakať na stanici na vlak do ISTANBULU, pretože je to istejšie, ako na hranici ukecávať nejakých Turkov, aby nás hodili do najbližšieho mesta ( tentokrát prekvapivo víťazí zdravý rozum!). Čaká nás niekoľko hodín na tejto staničke - vlak ide až 0.58!! Zamestnávame sa kultúrou, čítame čo máme, aj cestovné lístky a obaly od potravín, spomíname na začiatky začiatkov, sledujeme miestny ruch ( teda ak sa raz za hodinu niekto objaví tak ho podrobne skúmame!!!), zisťujeme, že stanica je centrom miestneho kultúrneho, intelektuálneho a obchodného diania, keďže sa tu nachádza jediná telefónna búdka. Po čase sa zjavuje nejaký miestny treveler s gitarkou, trochu hrá, ale nepokúša sa komunikovať. Zabávame sa s cigánskymi deťmi, ktorým nakoniec dáme, čo máme, až pokiaľ ich výpravca nevyhodí zo stanice...a je po zábave.. K polnoci sa taxíkom odkiaľsi dorúti skupinka 3 blonďavých Fínov z gréckej hranice. Tak nás tu čaká 6 ľudí na vláčik do Istanbulu. Keďže vláčik ide z Bukurešti, tak mešká..hodinku..dve..sme trpezlivé, znalé pomerov. Fíni tomu však nerozumejú.

15. 7. VLAK DO ISTANBULU - ISTANBUL

Okolo tretej ráno sme sa predsa len dočkali. Všetky lôžkové vozne sú prázdne!! Bohužiaľ chlapík nás odtiaľ vyhadzuje, tak sa presúvame do dvoch rumunských vagónov, v ktorých bohužiaľ cestujú všetci!! Pri pohľade do kupé je nám jasné, že patria rumunským železniciam! Len prečo sú také roztrieskané. O chvíľu je nám všetko jasné. Prichádzajú colníci s hrozivo vyzerajúcimi kladivami, a pri snahe objaviť čiernych pasažierov, ukrytých v desaťcentimetrovej medzere medzi sedadlami, alebo pašovaný tovar schovaný v stenách kupé, trieskajú do všetkého čo im príde pod ruku, vytrhnú nám sedadlá spod zadku a tlčú ďalej. Z celého vlaku sa ozýva búchanie, možno sa ten vlak nakoniec úplne rozpadne a ďalej sa nepohne!! Snažíme sa dať dohromady naše kupé, nech si máme aspoň na čo sadnúť.
Nakoniec nás púšťajú na tureckú stranu. Turci sú pohodlní chlapíci, ktorí nechajú vystúpiť celý vlak (čo je vlastne iba zopár ľudí v porovnaní s Dargovom), natlačia nás všetkých do malej miestnosti a spoza okienka nám kontrolujú pasy. Kupujeme si víza za 10 $, obsadzujeme naše rozpadnuté kupé, zaliezame do spacákov a sme mŕtve. Budíme sa až tesne pred Istanbulom. Krajina za oknom sa prudko zmenila, všetko je zožltnuté, vyschnuté, zaliate prenikavým slnkom, domy šedivé a zaprášené. Vchádzame na predmestia Istanbulu, domy sú nalepené jeden na druhom, mám pocit, že niektorým ľuďom prechádzame priamo cez obývačku. Istanbulom ideme nekonečne dlho, konečne vidíme more, prichádzame na stanicu. Snažíme sa vyhnúť všetkým potencionálnym otravným ponúkačom ubytovania, ale nakoniec predsa len padneme do osídiel malého počerného chlapíka, ktorý je ochotný splniť nám všetko, čo máme na očiach, len aby nás zaujal, takže nás nakoniec ani veľmi neprekvapí, keď na nás spúšťa lámanou slovenčinou. Tvárime sa najprv odmerane, ale nakoniec sa predsa len necháme zlákať na obhliadku jeho hotelíka, ktorý je hneď pri stanici. Chlapíkovi dávame krycie meno Alibaba, pretože ako sa neskôr ukáže, bude v tomto príbehu ešte dôležitý. Zneužívame našu ženskosť a neoblomnosť a snažíme sa ho po ceste spracovať na čo najnižšiu sumu. Nakoniec pri pohľade na krásnu ( okom zašpineného, spoteného a večne nevyspatého cestovateľa) izbičku s vlastnou sprchou a s výhľadom do rušnej hlavnej ulice, sme ochotné obetovať 5 $, aj tak sa nám to zdá byť neuveriteľné.. a tak padajú naše predstavy nájsť si útulnú istanbulskú strechu s výhľadom na celé mesto. Trochu nedôverčivo si tu nechávame veci a nedočkavo vyrážame do ulíc. V zmenárni sa z nás neočakávane stávajú milionárky!!..teda máme presne 12.520.000 tureckých lír a sme strašlivo bohaté!!!! Vôbec sa v tých prachoch nedokážeme vyznať, ale je to hrejivý pocit ( už menej hrejivejší pri pohľade na miliónové sumy na trhovisku..) Kašleme na odporúčania LP a intuitivným túlaním sa plnými istanbulskými ulicami nachádzame samozrejme ako prvý skvost GRANDBAZAR ( z vonku síce vyzeral ako mešita, tak si hovoríme, no super, konečne sme našli Modrú mešitu, od tej už ku Grand bazaru trafíme, keď zbadáme na tejto "mešite" názov Grand Bazar...)..je to skutočne paráda....orient koberce ( lietajúce), aladinove lampy, šaty, dželaby ( ktoré tu mimochodom nikto nenosí - teda chlapi), aj také tie trblietavé podprsenky, aké nosia orientálne tanečnice v zlých západných filmoch.... Z každého obchodíka sa na nás hrnú " mladí sympatickí" predavači a perfektnou angličtinou nám vnucujú svoj tovar ( nemusím ani hovoriť, akú pozornosť vzbudzujú dve mladé biele meská, jedno modrooké, druhé blonďavé...)..keď si uvedomia, že naše " no thanks!!", skutočne znamená NO!!, zmenia taktiku a snažia sa naopak niečo získať od nás ( no čo asi!). Jeden z nich ide na vec priamo, ubezpečuje nás, že je to úplne v pohode, že sme si do Turecka prišli užiť a nájsť chlapov ( ako všetky Európanky) a že nám teda on aj so svojim kamarátom veľmi radi pomôžu.! Aby sme uverili, ukazuje nám fotky, na ktorých sa pred rôznymi turistickými atrakciami objíma s blonďatými Američankami a Nemkami. Podarilo sa nám našťastie zdrhnúť...aby sme vzápätí skončili v kobercovom šope....
Snažili sme sa zohnať lietajúci koberec, aby sa nám cestovalo pohodlnejšie. Predavač sa nášho žartíka chytil a vtiahol nás do stiesneného obchodíka preplneného kobercami a zavrel ( Ilonka okamžite poznamenala, že teraz nás uspí, zamotá do koberca a šup s nami do háremu!!). Najprv sa nám ako všetci predavači snažil vnútiť svoje koberce ( čo vo väčšine prípadov zahŕňalo skvelé herecké výstupy, zohranú hru gestikulácie a mimiky s malou dávkou podlízavosti..), až nakoniec skutočne pochopil, že sme študentky zo Slovenska a naozaj si nemienime od neho nič kúpiť. Keď sme vypadli zo skupiny potencionálnych zákazníkov, teda zo skupiny prachatých šunkysiválajúcich západných turistov, chlapík zmenil tón, usadil nás, priniesol nám voňavý jablkový čaj a začal rozprávať...A tak v maličkej miestnosti plnej perzských (určite aj lietajúcich) kobercov ako z Tisíc a jednej noci sa dozvedáme, ako si tureckým spôsobom užívať život, milovať mužov a prežívať každý deň naplno. Chlapík nám bez okolkov rozpráva o tureckých mužoch, ich vášnivosti a milenkách ( samozrejme aj o svojich), o islame, o tureckom spôsobe života...Ani sme si neuvedomili, že sme tam s ním preklábosili viac než hodinu, museli sme mu sľúbiť, že sa tak skoro nevydáme, pretože by to bola škoda a nakoniec, ak budeme staré, pošleme našich prachatých manželov, aby nám kúpili koberce ( to chudák netuší, že nádejní slovenskí intelektuáli sa v peniazoch nebudú nikdy topiť!).
Túlame sa Grand Bazarom, vychutnávame si atmosféru orientu a všetky tie koberce, ťažké látky, keramiku, čajové misky, lampy.... všade vzbudzujeme nepríjemnú pozornosť mužov všetkých generácií, napriek tomu, že sa snažíme celý čas chodiť v šatkách a nenápadne splynúť s výzorom tureckej ženy. Dostávame niekoľko ponúk stráviť príjemnú noc, odfotiť sa, či prípadne za bozk dostať tovar...no po čase si zvykáme všetkých bez mihnutia oka ignorujeme, pretože by sme sa ich nijako inak nezbavili. Túlame sa istanbulskými uličkami, na ktorých sa všade naplno obchoduje s tovarom od výmyslu sveta. Páči sa mi ten neuveriteľný ruch, pestrofarební ľudia, korenisté vône, jedlo pripravované na uliciach, pražiarne kávy, zahalené ženy, počerní chlapi, modlitby znejúce z minaretov, slaný morský vzduch.... Objavujeme food market, kde si ideme oči vyočiť na všetkom tom ovocí a zelenine, olivách, syroch, korení, čajoch, sušených orechoch, baklave a iných dobrôtkach...obchodníci vykrikujú, zjednávajú, núkajú nás.. ( pamätáte? ako za starých dobrých časov z Tisíc a jednej noci..) Snažíme sa rešpektovať miestnu kultúru, potíme sa pod šatkami, sukne až po zem, zakryté ramená. Vlezieme do každej mešity, na ktorú natrafíme, pretože vo vnútri je úžasná pokojná atmosféra a trochu chladu. Sledujeme ľudí pri modlení zaborené do mäkkých perzských kobercov, pokorne sa modliacich mužov, klebetiace ženy v ženskom oddelení a pobehujúce deti, o ktoré sa nikto nestará. Nakoniec predsa len natrafíme aj na slávnu Modrú mešitu, ukecávame chlapíka, aby nás aspoň na chvíľu pustil na bohoslužby, z vonku sa kocháme veľkolepou Hagyou Sofiou, ktorú oblieha nespočetné množstvo turistov, takže sa snažíme nepobudnúť dlho. Ulicami sa z minaretov rozliehajú modlitby celým mestom, zaliatym zapadajúcim slnkom. Muži sedia v krčmách, ženy sú s deťmi a sedia oddelene, niektoré len so šatkou na hlave, iné celé zahalené v čiernom...( ako sa asi pozerajú na provokatívne turistky v kratučkých sukničkách?..)
Večer sa zmorené vraciame do nášho hotelíka, kde nás čaká náš milený Alibaba, ktorý nám už vymyslel program - o ôsmej nás čaká a pozýva nás na večeru. Uf, prechádzajú nám hlavou všetky zlé filmy a novinové titulky o "strašlivých moslimoch"!!.. ale nakoniec prečo nie? Alibaba celý čas vrhá na Ilonku zasnené pohľady ( pre jej horské modré oči a si pre to, že je od neho o hlavu vyššia ), vedie zamilované reči a nakoniec skončí pri familiárnom oslovovaní zlatíčko moje a miláčik. Ilonka je v rozpakoch, žmurká na mňa, aby som niečo vymyslela, ale ja sa pravdupovediac veľmi dobre zabávam a všetko mi to pripadá veľmi komické!! Smiech ma prechádza, keď zisťujem, že pre mňa je v reštaurácii už nachystaný Alibabov bratranec!! Chvalabohu sa tvári dosť indiferentne a ja mu nedávam príležitosť, aby sa čo len na mňa pekne pozrel! Celý čas nás okrem iného sleduje celé mužské osadenstvo reštaurácie a potajomky závidí tým dvom šťastlivcom. Alibaba zisťuje, ako získať srdce drahého zlatíčka Ivanny, na čo sa s Ilonkou začíname už celkom dobre zabávať a vymýšľať si hrozivé historky o slovenských ženách, hrozivých slovenských chlapoch ako hora, čo Alibabu privádza do rozpakov...skúša ešte dodať, že by sa naučil aj liezť po skalách a lyžovať ( Alibaba rútiaci sa dolu Zadnými Derešmi!!!). Medzi rečou si vychutnávame nejtív tureckú kuchyňu ja dostávam pečené baklažány s cesnakom a rajčinami, syr, jogurt a šalát, Ilonka sa trápi s nejakým pečeným mäsom a plackami. Ničíme Alibabovi krásne plány, vybrať sa s nami na more ( a plafky máte?..NIE!), ponúka nám miesto vo svojom plánovanom slovenskom biznise, Ilonka vyfasovala miesto managera, ja iba sekretárku! Pred dverami do izby sa Alibabu taktne - netaktne zbavíme, uf, ťažké to majú samotné ženy v Istanbule. Vychutnávame si konečne sprchu a mäkučké postele ( ktoré sú po nociach strávených na zemi balzam na dušu). V tom teple sa však nedá zaspať a tak sledujeme z okna ulicu pod nami. Ani takto pár metrov nad zemou však nie sme nenápadné, hlavne keď sa dosť hlasne a smiechoidne dohovárame s nejakými japonskými trevelerskými ceprami. A tak sa miestni borci pomaly zhromažďujú pod našimi oknami a čakajú...( neviem na čo?). Zaspávame s obavou, že v noci zaútočia na náš hotel.. ( inak sme na ulici plnej hotelov s pozoruhodnými názvami..hotel Sereš, Kafkas, Dement....)...

16. 7. ISTANBUL

To sa ale spí v posteli!!!!
Ráno sa mi niekoľkokrát zdá, že niekto klope na dvere ( veľmi decentne)..žeby Alibaba s raňajkami?? Oželiem jedlo a spím ďalej. Okolo obeda úspešne zdrháme z hotela ( úspešne = Alibaba nás nezbadal!) a opäť sa vydávame do Istanbulu. Po obligátnej návšteve food marketu ideme do Ázie ( tentokrát po prvé!). Sadáme na fery a cez Bospor opúšťame starý kontinent. Ázijská časť Istanbulu sa síce nelíši od Európskej, iba ak menším počtom turistov, ale predsa len Ázia je Ázia!..prvýkrát mimo starého kontinentu. Potom sa vraciame do Sultanahmetu a v miestnom Central parku piknikujeme ako všetci ostatní nejtívs. Nedeľa = piknik day. Večer úspešne odbíjame Alibabu, ktorý nás chce tentokrát pozvať na víno, nás? .. my sme zarité abstinentky!!! ..nevďačné slovenské ženské...

17. 7. ISTANBUL - SVILENGRAD

Balíme veci, batohy si nechávame v hoteli a ešte vyrážame do ulíc. Kupujeme ovocie a baklavu na raňajky, syr, rajčiny, chlieb, olivy, figy a ďatle na cestu a celkom spokojne sa túlame ulicami istanbulskými, grand bazarom, kŕmime psov a deti. Ideme si ešte posedieť do našej obľúbenej mešity na červené koberce.. Ilonka sedí pred mešitou, prichádza k nej mladé turecké ucho a pýta sa jej " ARE YOU FROM AMERICA?" ..NO!..."FROM SLOVAKIA?" !!!!?!..a tak.. Zabávame sa na tom, že sme ideál miestnej krásy: Ilonkine modré oči a moje blonďaté vlasy = nezbavíš sa chlapov! Ilonka si vychutnáva miestne špeciality, resp. nútim ju testovať všetko, čo sa mi vizuálne pozdáva - baklava, burek, kebab ( tvári sa celkom spokojne) Občas miesto niečoho sladkého kúpime niečo neočakávane slané alebo naopak.. nechávame sa na uliciach ponúkať rôznymi dobrôtkami. V hotelíku narážame na české cepre, úspešne unikáme Alibabovi a mierime na stanicu. Na informáciách sme už tretíkrát s tou istou otázkou, či ide vlak alebo nie...a tretíkrát dostávame úplne inú odpoveď..do kelu a my aby sme sa v tom vyznali!! Tentokrát nám počerný zamestnanec tureckých železníc odmieta podať akékoľvek informácie, pretože mi vzrušene vo všetkých možných jazykoch vyznáva lásku.. O KATERINA, JA KOCHAM TEBJA!!..nakoniec sa predsa len cez ruskú cárovnu a iné sentimenty prepracujeme aj k tým vlakom! ( pre zákazníkov zapálení zamestanci..)...chlapík za nami ešte vybieha na stanicu. V čakárni stretávame českých trevelerov ( pozn. znamenie Trek sport), ktorí sa chystajú na Ararat ( joj, aj my by sme radi, len keby sme mali nejakého chlapa so sebou!!) Pri snahe ušetriť za cestu sa rozhodujeme pre VEV ( vysoko experimentálna varianta). Kupujeme si lístky do Kapikule na hranicu s Bulharskom, a miesto do normálneho vláčika osobáčika sadáme do medzinárodného ( medzinárodného = rumunského) rýchlika do Bukurešti. Nevidíme žiaden problém. Sprievodca sa však tvári, že akýsi problém by tu predsa len bol. Máme lacné lístky! My mu tvrdíme, že také nám predali na stanici. Chce od nás peniaze. Vyťahujeme na neho náš posledný turecký milión. On však chce osem. Nemáme! Doláre? Nemáme. Marky? Nemáme. ??? Ukazujeme mu na oko našu kreditnú kartu - vyzerá to veľmi dôveryhodne. Zmätene odchádza pre šéfa, opäť sa celý rozhovor zopakuje ( v turečtine!!)..chlapíci zjavne nevedia, čo s nami a my sa tvárime úboho, nevinne, poľutovaniahodne, na mizine... Chlapíci nám rukami nohami oznamujú, že musíme na ďalšej zastávke vystúpiť a počkať si na osobák.. nuž tak čo..Vystupujeme v nejakej dokonalej tureckej paži. Chlapíci nás však vzápätí s krikom naženú naspäť do vlaku. ??? Nechápeme .. S úsmevom nám oznamujú, že kontrola neprišla a my môžeme ísť kľudne ďalej, pretože šéf hovorí O.K.!.. tak sa začína náš turecký vlakový príbeh. Obidvaja sprievodcovia, šéf - starší tato, pomaly penzista a jeho mlaďas si k nám sadajú do kupéčka a spríjemňujú nám niekoľko hodín cesty. Zaujímavé na tom je, že celý čas sa bavíme po turecky! ( Ilonka a vieme my vôbec po turecky??) Chlapíci prinesú varič, varia nám čierny sladký čaj. Šéf sa neuveriteľne smeje na Ilonkinych krátkych vlasoch a stále ju za ne šticuje. Napriek tomu, že do nás pretržite hustí tureckou hatlaninou, po čase akosi pochopíme, že je reč o jeho deťoch, o zemetrasení v Istanbule, o tureckých mravoch...dokonca nám začne spievať a skončíme pri tancovaní tureckého folklóru!! Odniekaďiaľ nám nosí prospekty o Turecku a chce nám vnútiť nejaké peniaze. Neviem, čo dodať, ale cesta s týmito dvoma srdečnými chlapíkmi, ktorí sa k nám na rozdiel od ostatných Turkov správali veľmi príjemne, bola neuveriteľná. Ak sa vrátime do Istanbulu, máme sa určite ozvať ( ale aj tak mám podozrenie, že nás chce vydať za svojich synov!!) Lúčime sa v Kapikule. My dve drzé ženské zostávame vo vlaku a rozhodujeme sa, že tú hranicu predsa len nejako prerazíme aj bez lístka, pretože medzinárodný tarif by nás vyšiel šialene veľa. Z okna sa usmievam na všetkých potencionálnych sprievodcov, ani jeden však nie je ten správny, niektorí však pod naše okno prídu aj dvakrát. Vlak sa pohýňa cez hranice. V celom vlaku je dohromady asi 6 ľudí, takže sa ťažko niekam zašijeme. Prichádzajú bulharskí sprievodcovia, ktorých po krátkej ruskej konverzácii ukecávame na 5 markový kompromis..skutočne výborné, keďže sa nám podarilo ušetriť asi 12 dolárov. V Svilengrade na bulharskej strane vybieham kúpiť lístky ďalej do Velikoho Tarnova, chýba mi však 60 stotiniek..Panika, čo teraz??? Kde ich vezmem? Zbesilo vybieham pred stanicu a snažím sa od niekoho vypýtať ( čo to robím?!) Vrhám sa na hlúčik bulharských chlapov ( asi taxikárov alebo podobných týpkov), mávam im peniazmi pred očami a slovenskou ruštinou ich žobroním o drobné. Najprv na mňa neveriacky pozerajú, potom sa začnú zabávať, ale nakoniec mi predsa len jeden veľkodušne dáva 1 LEVA. Prvé žobranie mám teda za sebou! Kupujem lístky, celá stanica sa na mne výborne zabáva ( Ilonka si mimochodom sedí spokojne vo vlaku!). Z bulharského sprievodcu sa vyklul starý hnusný chlípnik, ktorý chcel so mnou silomocou nadväzovať družbu, pretože inak si budeme musieť priplatiť akýsi nezmyselný medzinárodný tarif. Po malej ostrej ruskej výmene názorov, jeho veľavravných pohľadoch ( keď sme sa my už rozhodli vystúpiť a čakať pol dňa na ďalší vlak, len aby sme mali od neho pokoj), sa nakoniec zbalil a zmizol. Zostávame hore celú cestu, zajedáme nervozitu sušenými istanbulskými figami a ďatlami, riešime, filozofujeme a hĺbame na úrovni, ktorú nám táto pokročilá nočnoranná hodina a značná únava dovoľujú.

18. 7. VELIKO TARNOVO - ETAR - SOKOLSKY MONASTYR

Asi o 3.30 ráno vystupujeme na malej staničke. Bohužiaľ houmlesi nás dávno predbehli a zabrali nám čakáreň. Tak sa v rannej zime krčíme na lavičke pred stanicou pod jedným spacákom. Vymýšľame fikcie o našich priateľoch, ktorým nedáme spať a smejeme sa na celú stanicu. Bulhari asi nemôžu spať a tak cestujú už od 4! Očakávame, že to výpravcovi trkne a pozve nás na teplý čaj do tepla staničky...je však asi nechápavý, tak nič. Neskôr sa presúvame do čakárne, kde na nás všetci pozerajú, driememe tam na lavičkách a ignorujeme celé okolie. Nejaký chlapík má ráno budí, že nám ide vlak do Sofie!!! Ďakujem, nie!!!! Nakoniec sa dolámané vytrepeme zo stanice a ideme objavovať Tarnovo city. Je to sranda, pretože : 1. Tarnovo je strašne zamotané, z mapy v LP sa vôbec nedá vyznať, 2. nemáme žiadne bulharské bubáčiky a zmenárne nikde.. Nakoniec sa nám predsa len podarilo nájsť Centr aj zmenáreň aj kávu ..po noci krátké a po... Po pár hodinách v kaviarničke ideme najprv preskúmať spoje do okolitých manastyrov, kto nám to len nahovoril?? Autobusová gara je dobrých pár kilometrov od centra, tak tam šlapeme strašne dlho ( rozhodne dlhšie, ako nás to bavilo). Poznámka do LP: Never walk to Tarnovo Bus station!. Na stanici hneď chytáme bus do Gabrova - Etaru, čo je " architektonicko - entnografický komplex", ako hlása tabuľa, čo v našej reči znamená podpriemerný skanzen. Tak tam chvíľu kvasíme, obzeráme si príliš novo vyzerajúce domčeky ( páči sa mi ako Bulhari píšu NOVO - HOBO, stále, keď to vidím napísané, prídu mi Bulhari veľmi sympatickí). Skanzen je dosť malý, kostol je rozostavaná tehlová stavbička oplotená plechovým plotom. Radšej rýchlo prcháme. Dávame však ešte jednu šancu miestnym pamiatkam a ideme sa pozrieť na Sokolsky manastyr. Cesta k nemu má nebezpečné zákruty, v riečke okolo cesty zostalo zopár vybúraných žigulákov, na konci cesty je monštruózne JRD alebo nejaká fabrika na výrobu úch na plechové hrnčeky, club Discovery a gigantická socha nejakého miestneho geroja...nad ktorými na bielom vápencovom brale stojí manastyr. V obave, že pôjde zas o nejakú komerciu, sa nám dosť ťažko šlape do kopca a keď konečne dorazíme do kláštora, rozpačito sa pozeráme na jediný suvenírový stánoček. Dvaja chlapi, ktorí ho asi majú na starosti si vegetne pofajčievajú pod stromom a vôbec sa nesnažia robiť nejaký biznis. Jediný, kto si nás všíma a hneď sa nás ujíma, je malý chalan, ktorý sa nás stále dokola pýta, odkiaľ sme, ako sa voláme a ešte jednu otázku, ktorej sme nerozumeli a jednostaj sa nám vrhá do objatia... Manastyr je úžasný.!!! Je asi z polovice 19. storočia a je možno až príliš zachovaný, so záhonmi ruží a margarét a s úžasným kostolíkom akoby vytesanom v skale. Žiadna z týchto stavieb nie je žiadnym architektonickým skvostom ale majú úžasnú atmosféru, pokoj, vyrovnanosť, bezpečie.....
Škoda, že táto atmosféra nebola aj v noci na lúke nad kláštorom. Celú noc okolo nás behali besné kobylky, mechanické baskervilské psy, vášnivý poľovníci a páriace sa daniele ( teda neviem, čo iné mohlo vydávať tie hrôzostrašné neidentifikovateľné zvuky!)

19. 7. ETAR - VELIKO TARNOVO

Vraciame sa cez Gabrovo do Velikoho Tarnova, ktoré si konečne chceme obzrieť. Máme na to asi 10 hodín, ktoré využívame nasledovne: pol hodiny - odmietanie rôznych ponúk na ubytovanie ( niektorí dokonca pri nás zastavujú autá a ponúkajú nám "kvartyr"), hodina a pol - nakupovanie ( väčšinou šlo o jedlo, teda výlučne jedlo..), dve hodiny - chodenie po meste ( ktoré je fakt veľmi pekné, s úzkymi uličkami dláždenými kameňmi, starými na sebe nalepenými domčekmi, stará pevnosť, divne sa točiaca rieka medzi vápencovými bralami - celé nám to veľmi pripomína Štiavnicu..) a nakoniec 6 hodín - sedenie a jedenie na lavičke v parku, na stanici, v krčme..... Nezbuda mal dnes už dva záchvaty smiechu, tak že sa válala po lavičke a tiekli jej slzy. Je to nejaký druh malárie, či inej choroby? Dúfam, že nebudeme musieť vyhľadať lekársku pomoc ( z jedla to nie je, lebo Nezbuda skoro nič neje, teda nič alternetívne..)...ozaj a spieva si valčíky..
Ilonka zabudla poznamenať, že ona nadväzuje družbu s miestnymi psami: ak nakŕmi jedného, príde druhý, ak kŕmi dvoch, príde tretí..atď. Zbytočne tým psom vysvetľujeme, že nie sme buržujskí nemeckí turisti, ktorí by ich mohli nakŕmiť, oni na nás vrhajú tie svoje psie oči.. Zaujímavé je sledovať, čo sa v akej krajine túla ulicami: Bulharsko - psy, Rumunsko - psy, Turecko - mačky..zabudla som ešte na deti..... ( raz keď budeme odporne bohaté, tak nebudeme musieť s kamennou tvárou hovoriť nie!).
Čakáme na vlak do Varny. Vlak meškal, vystupujeme v Gornej Orjahovici, kde čakáme do 2.00 na vlak do Varny. Snažíme sa premáhať spánok, udržiava nás myšlienka prázdneho kupéčka, v ktorom sa rozvalíme a zobudíme sa až vo Varne..NO POINTS!! Vlak dorazil natrieskaný do posledného miestečka ( prečo sa všetci sťahujú k moru??). Volíme alternatívu batožinového priestoru, každá na opačnom konci vagóna. Spánok sa však v priestore 60x60 cm ( človek + batoh) nedostavuje, je zima, prievan, ktosi fajčí, Bulhari nám nič neuvoľnia. Až nakoniec kdesi vystupuje rumunská rodinka, tak sa hrnieme na ich miesta.

20. 7. VARNA - BALCIK

Dolámané, nevyspaté vystupujeme o 6.00 ráno vo Varne. Prezliekame sa do prímorskej varianty, zohrievame sa skorou rannou staničnou kávou a naše prvé kroky samozrejme mieria k moru. Sme také unavené, že sa z toho mora ani netešíme, ľahneme si do piesku na pláž a oblečené tam zaspávame. Keď sa prebúdzame, tak okolo nás už ležia chytači slnka, chlapíci s krížovkami, rodinky so slnečníkmi.... Tak sa vyzliekame a konečne sa hádžeme do mora. Ako keby sme sa nepoučili, vyberáme sa vo varne hľadať historicko archeologicko kultúrne poklady, samozrejme však bez väčšieho úspechu. Môžeme si však vybrať medzi viacerými Mekdonaldami, kebabmi a všakovakými pseudoturistickými atrakciami...PRCHÁME!! Je tu priveľa Germánov!!! Presúvame sa na autobusovú stanicu a ideme autobusom do Baľčiku. Po ceste míňame Zlaté piesky " úžasné" prímorské megakomplexy natrieskané turistami. Máme obavy, či tu nájdeme nejaké kľudnejšie miesto, kde sa budeme môcť zložiť. Vystupujeme v malom prímorskom mestečku, kde sa nás hneď vrhajú ponúkači kvartýrov. Dvaja dôchodci sa kvôli nám normálne pohádajú! Nakoniec sa berieme s jednou ženičkou, ktorá nás ubytuje u svojej dcéry...za 5 levov môžeme snívať aj v posteli!!! Tak sa tešíme, že máme na 2 noci strechu nad hlavou, domáci s nami komunikujú akousi internacionálnou slovančinou, s ktorou sa všade úspešne dorozumievame. ..A ide sa k moru! Bez melónov by to ani nebolo ono! Vegetíme si na móle, objedáme sa melónmi, sledujeme ruských zbohatlíkov, občas buržujských Nemcov, ktorých tu chvalabohu nie je veľa. Keďže komunikujeme po rusky, veľa miestnych nás považuje za Rusky ( malé inkognito). A na záver, ako správni ceperskí prímorskí turisti sa pozývame do reštaurácie na pláži.. MÓŽE BYŤ!!..

21. 7. BALCIK

Rozmýšľame ako si naplánovať deň, aby sme to vôbec vydržali. Odhadujeme, že tak 2 hodiny maximum vydržíme na slnku pri mori. Takže sa slníme, občas aj odvážne ( odvážne = hore bez), občas sa vrháme do studeného mora, zabávame sa na turistoch a potajomky ich sledujeme ( naši favoriti sú jeden ruský pár - žena prudko nevkusne vyzývavá, muž skôr taký poddajný chudák, ktorý sa za ňou znudene vlečie..) Keďže sa takáto pohodová činnosť nedá vydržať dlho, ideme obliehať botanickú záhradu. Vstupné je príšerne vysoké len pre to, že sme inostranci. Tetuška si bohužiaľ nedá vysvetliť, že nie sme buržujskí západniari ani ruských horných desaťtisíc a navyše by mohla cítiť aspoň trochu spolupatričnosti ku kolegom z východného bloku...nič. Napriek tomu, že teta súhlasne prikyvuje hlavou, znamená to NE! Nachádzame si preto vlastné chodníčky a bez akýchkoľvek zábran preliezame plot na nestráženom mieste..a sme tam...tam..tu priamo v ARBORÉTE ( tak chodíme chodníkmi starého parku, z diaľky počuť traktor, na ktorom si to šinie Čížko, za kríkmi naháňa Rako účastníkov s vidlami, okolo prejdú Adžetovci s pivom v ruke, konečne tu spravili potôčik a vytrhali škumpu, nemôžeme nájsť žiadne truskavce a my s Ilonkou sa tešíme, že sme zdrhli z práce a ideme sa pozrieť do unimáčov, čo priviezli na obed.. Pri vchode nám však nikto nechce predať Jarku ani citrokolu!!)... inak vcelku podpriemerná botanická záhrada, ktorá nám však pripomenula staré sentimenty. Opäť ešte trochu mora a slnka a k večeru nakupujeme dobrôtky na večerný piknik: syry, olivy, kukuricu, rajčiny, chlieb, kúkíz a samozrejme Cabernet Sauvignon. Nachádzame si opustené skalnaté miestečko nad morom a je nám " tak jak múže být spokojenému jen.." S fľaškou v ruke sa vraciame nočnou plážou, stretávame Svorada, ktorý zdiaľky vyzerá ako Svorad, a zblízka ani veľmi nie a navyše nás vôbec nespoznáva!! Na toto malé mestečko je tu asi 5 internet ofisov, takže predpokladáme, že sem boli vyhostení všetci nepohodlní bulharskí informatici. Prichádzame na jednu životnú dôležitosť: naše deti budeme raz posielať k moru výlučne s našimi rodičmi, pretože toto sa skutočne nedá vydržať!!

22. 7. BALCIK - KAMEN BRYAG

Prcháme...už sme pridlho na jednom mieste, i keď bielučká posteľ a teplá sprcha sa ťažko opúšťa... berieme autobus - KAVARNA ( no jasné!! Kaviareň!!) V Kavarne si kupujeme úžasné celozrnné rožky, až máme toho chuť kúpiť 10 balíkov do zásoby. Presúvame sa do Bulgarova, čo je po ceste na Kamen Bryag. V Bulgarove stretávame Dušana Mitanu, ktorý sa spoza tmavých okuliarov tvári akoby to ani nebol on... asi ide nasávať inšpirácie a tvorivú atmosféru na bulharský vidiek alebo aspoň nasávať rakyju ( to tak umelci zvyknú, či nie?) , či hľadať strateného autora? Neskôr ho ešte stretávame v krčme v družnej debate z miestnymi a chlípne na mňa vrhá pohľady ( uf, ale v poviedkach sa tvári ako svätuškár!)..asi o mne niečo najbližšie napíše!!..
Bulgarovo je zapadnutá dedina s krásnym socialistickým námestím, s klubom dôchodcov, oslami, nejakými krčmami a zopár obchodíkmi s identickým tovarom. Prečkávame tu zopár hodín čakajúc na autobus na Kamen Bryag ( stopovanie v tejto paži sme zavrhli..). Z nudy pokúšame naše intelektuálne mozgové závity - pri pojmoch ako lobista a gnozeológia to radšej balíme!! Autobus nám skoro nezastavil, v panike mu kývame, keďže je to jediný autobus, ktorým sa odtiaľto dnes môžeme pohnúť ďalej. Autobus nás vypľúva na samom konci sveta ( a to vôbec nepreháňam!)..určite aspoň na konci Bulharska, Iba zopár domčekov s figovníkmi a dyňami v záhradke, domáce zverstvo, jedna krčmička, obchod zatvorený.. naša predstava prímorskej dedinky je trošku otrasená. Prenasledujeme dvoch batožníkov dúfajúc, že nás zavedú aspoň k tomu moru. Batožníci nám však miznú v neďalekom dome. Tak sa tvárime, že nič a pokračujeme v ceste do neznáma. Snáď intuítivne, či podľa slaného závanu nakoniec prichádzame..... na KONIEC SVETA!.. svet pozemský sa zrazu končí a ďalej je už len nekonečná modrá morská diaľava.. neuveriteľné skalné útesy zarezané do mora, morské vlny sa v hĺbke trieštia o skaly, žiadni ľudia, more splývajúce na horizonte s oblohou a neuveriteľný pokoj sálajúci z každého kúska tohto zázračného miesta. Preliezame útesy, morské jaskyne, previsy, škriabeme sa stenami... v jednom previse v útese nad morom si nachádzame parádne miestečko na spanie, pod nami v hĺbke šumí more. V jedinej krčme v dedine si dávame čosi pod zub. Konečne nachádzame zrelé figy, ktoré niekomu prerastajú cez plot a volajú na nás.." vezmite si nás!!".. tak čo nám iné zostáva!! V našom skalnom bivaku sa v spacákoch teda napchávame figami, pijeme rum robíme si koncert: Nezbuda - flauta, vokály, sólový spev a Iloména - sólo spev a bicie + čajky diváci a ešte šum mora a vlnobitie....a rozvíjame fikcie o jazzovej odnoži Sebest bend a dostávame záchvaty smiechu, až nám tečú slzy. Ilonka dostáva svoje prvé lekcie hry na flautu... nič nám nechýba!!.. slaný morský vzduch nám šteklí nosy...pod nami v hĺbke šumí more, vlny sa rozrážajú o skaly..a zaspávame.... ( romantickú idylku nám narušil iba jeden mladý muž, ktorý sa prišiel uľaviť na protiľahlý útes, keď si nás všimol, už bolo neskoro!!!.. ušiel...)

23. 7. KAMEN BRYAG - CONSTANTA (Ro)

Budíme sa neskoro, pozorujeme odrazy slnka na mori, čajky, plávajúce odpadky, ktoré unášajú morské prúdy ( správne sa ekologicky rozčulujeme!) ... Ilonka lezie po skalách a vracia sa oškretá. V krčme si dávame kávu a čakáme na jediný autobus, ktorý ide poobede. Presúvame sa naspäť do KAVARNY, kde si konečne kupujme čosi pod zub ( odporúčanie pre všetkých cestovateľov: do Kavarny treba jednoznačne prísť, kvôli úžasným celozrnným rožkom, ktoré stoja facku!!) Napriek tomu, že je nedeľa, trhovisko je plné predávajúcich a kupujúcich, obchody sú otvorené... len tie autobusy nechodia tak, ako majú! Stretávame dvoch českých trevelerov na ceste z Turecka, ktorí nám po ceste autobusom do Šable rozprávajú veselé historky ( napríklad ako výhodne sa dá predať či vymeniť česká žena...) V Šable ( trošku ma napína pri tom názve..) máme v úmysle chytiť autobus do DURANKULAKU na rumunskú hranicu. Tešíme sa, ide o 17.00. Teta v okienku nám však oznamuje, že NEMA!!..vraj nám o 17.00 príde taxík, tak nech si to vyriešime ( zostáva nám záhadou, ako spolu kooperuje Bulharská autobusová doprava a miestnou taxislužbou!) Taxík - priveľmi odvážne pomenovaný zhrdzavený červený žigulák. Chvíľku sa handrkujeme s vodičom, až sa nakoniec dohodneme k obojstrannej spokojnosti a frčíme na hranicu. Je to strašlivý zapadákov..Malé búdičky a asi dve autá. Colníci si preto dávajú mimoriadne záležať. Najprv na nich treba dlho čakať a keď sa nakoniec zjavia, tak nám prekontrolujú batožinu ( chvalabohu naše hrdinské garmonty a prepotené tričká ich odradili siahnuť hlbšie do našich batohov!) Zabávame sa na dezinfekcii, ktorou musia prejsť všetky autá, skrátka prejdú takou mašinkou, ktorá ich postrieka niečím hnusne špinavo bielym a je to! (nesmejeme sa, aby nás tam tiež neposlali..). Na rumunskej strane odchytávame bulharské auto, chlapíka so zlatým prsteňom na malíčku s nejakou babenkou, ktorí nás berú až do CONSTANTA. Chlapík je celú cestu zaneprázdený svojimi štyrmi mobilmi, na prifarbenie celého zážitku vrieska bulharské techno, chlapík šialene nadáva rumunským vodičom a predvádza nám svoje predstavy rýchlej a šialenej jazdy smrti, predbieha všetko, čo sa dá a kade sa dá. Prudko s Ilonkou strácame zdravú farbu z tváre. V Constanta predbiehame jedného miestneho rumunského Indiána, ktorý si to uháňa na koni pomedzi autá. Chlapík nás nakoniec živé vysadí na stanici.
Stanica je neuveriteľne natrieskaná ľuďmi, asi ide o nejaký exodus miestneho obyvateľstva. Môžem zabudnúť na zlaté bulharské časy, keď sme sa v pohode dohodli našou nadnárodnou slovanskou skomoleninou. Na rumunskej stanici treba zapojiť ruky a nohy a vyplašené pohľady, ktoré nakoniec vždy zaberajú. Zostáva nám zo stanice jeden krásny obrázok: Nástupište je preplnené ľuďmi, naše nástupište..zrazu sa niečo po rumunsky ozve z amplionu a celá tá ľudská masa sa vrhne na koľajnice a prebieha na vedľajší peron. Keďže my nerozumieme, tak sedíme spokojne ďalej, na prázdnom nástupišti. Po chvíli sa opäť čosi po rumunsky ozve stanicou a celá ta masa frfľajúcich ľudí sa pohne naspäť cez koľajnice. Niekedy sa skutočne oplatí nerozumieť.
Chytáme večerný osobáčik do FETESTI v nádeji, že pojde nejaký nočný trenul do Bukurešti. Sprievodca je strarý vtipkár, ale nezabudne nám pripomenúť, kde máme vystúpiť. Prechádzame asi tri mosty nad riekou, o ktorej sa domnievame, že je to Dunaj.. v tomto kraji spomíname na Caucesca.
Večer vystupujeme vo FETESTI. Vystupujeme síce na stanici, no stanicu nemôžeme nikde nájsť!! To sa nám ešte nestalo.. Až nakoniec nachádzame provizornu staničnú budovu, hlboko vzadu za ostatnými.. a čo zisťujeme? Hurá, máme asi 7 hodín do najbližšieho vlaku do Bukurešti!! Ide o 4:25 ráno. Vyhladnutú čakáreň nám obsadzuje cigánska rodinka, nemáme veľkú chuť zdielať túto spoločnosť, vonku na lavičkách nás po tme otravujú šváby, ilonku komáre, mňa miestni mužíci, jeden vlezlý pako ( ktorý práve v tomto momente stojí nado mnou a sleduje, čo píšem!)..nedá sa odbiť, tak mu s Ilonkou začíneme škaredo nadávať, keďže on si stále niečo hatlá po rumunsky. Áách a tie šváby!!!..

24.7. BUKUREST

Máme za sebou príjemnú noc strávenú na stanici medzi v spoločnosti psov, švábov, cigánov a iných podozrivých týpkov. Keď nám došli všetky slovné hry a rozprávanie všemožných príhod, na ktoré sme si spomenuli, presunuli sme sa do stanice a zadriemali sme tam tetuške priamo pod okienkom. V spánku sme pravdepodobne kdesi okolo 4 nasadli do vlaku a ďalej si pamätám, ako ma Ilonka zobudila až na stanici v Bukurešti.
Chytáme trolejbus a presúvame sa na hlavnú stanicu. Tetky byrokratky nás však nechcú pustiť do stanice bez nezmyselného staničného lístka. Normálny lístok si však nemôžeme kúpiť, pretože potrebujeme zistiť, kedy ide vlak. Rozpis je však iba na stanici, kam sa nemôžeme dostať.. postráda to akúkoľvek zdravú logiku, no vitajte v Rumunsku! Skladáme si veci na stanici a vyberáme sa do mesta ( tiahne nás však tá vidina prvej rannej teplej kávy, ktorá nám prekladá nohu cez nohu). Ilonka si vytešene kupuje svoje obľúbené minuloročné kakavko, objavujeme neuveriteľné nefalšované jablkové záviny, ktoré nám vyháňajú z hlavy všetky houmsiky, kotré sa nám tam vplyvom únavy a nedostatku spánku občas nahromadia. Pochutnávame si uprostred kolosálne veľkolepého a megalomanského Caucescovho námestia s fontánami s výhľadom na pompézny Palác ľudu..až kým nepríde strážca zákona a jasne nám naznačí, že z tej fontány máme okamžite vypadnúť a nekaziť dobré rumunské mravy, máme si sadnúť na lavičku.. pretože inak, inak určite začne strielať.. Navštevujeme snáď jediný rumunský supermarket, hobitsky na prekvapenie nemajú, tak kupujeme aspoň ovsáky. Prechádzame okolo predajne s výrivkami, rozmýšľame, čo by asi predavač spravil, keby sme sa mu zrazu do tej vane vrhli a začali sa tam umývať. Prechádzame sa mestom, objavujeme kostoly a kostolíky, všetky tie veľkolepé, trošku nezmyselne nadnesené stavby poznačené Caucescovymi umeleckými snahami a neoklasicistickou vyumelkovanosťou. Je šialené teplo. Vo výklade vidíme predpoveď počasia, u nás prší..
Poobede berieme vlak do Brašova. Celú cestu z nás hrozne tečie, zisťujeme, že už máme čierny pot! Ilonku chytajú houmsiky houmsikové, ale dáva si na to ovsáky, čo zaberá. Cestou sledujeme ( pokiaľ nespíme) úžasnú transylvánsku krajinu, hory a dedinky, protestanské kostoly a potichu sledujeme ľudí, čo je aspoň pre mňa jedna z najpríjemnejších činností.
Večer vystupujeme v Brašove. Odmietame neúnavných ponúkačov akomodejšn, prvých presviedčame, že už máme hotel, ďalších, že tu máme priateľov a nakoniec sa jednoducho tvárime, že nerozprávame žiadnym svetovým jazykov. Odpoveď nie sa tu totiž neakceptuje.
Ideme autobusom do mesta, kupujeme niečo pod zub a hneď sa ideme škriabať na Čížkov balkonik nad mestom. Ilonka po minuloročnom zážitku hádzania Čížkových skratiek strmo do kopca, zostáva pri vyšľapanom nekonečnom traverze. Občas na mňa zanadáva, keď si skracujem cestu priamo do kopca v Jurajových šľapajách. Myslela som si, že ma to miesto nemôže ničím prekvapiť po tom, čo mi o ňom obidvaja rozprávali.. no keď prichádzame na balkonik, zostávam stáť v nemom úžase. Spotené sa ticho radujeme pri zapadujúcom slnku ožarujúcom večerne sa prebúdzajúci Brašov pod nohami, pomaly začínajú blikať svetlá ulíc a domov.. Robíme si ovsáky, spomíname na stromácke tábory, pod nami žiari nočné mesto a my vysoko nad ním zaspávame.

25.7. BRAŠOV

Rumunskí turisti chvalabohu nevstávajú skoro ráno, tak spíme dlho a hlboko. Ideme si vychutnávať mesto. Mesto, ktoré na nás pôsobí úplne europsky ( Ilonka vraví, že úplná Levoča). Renesančné námestie so starými domami, gotický nemecký kostol, ktorý nám svojou atmosférou pripomína domov, tak v ňom sedíme a dumáme. Celé mesto a ľudia dýchajú úplne inou atmosférou ako zvyšok Rumuska, je tu silne cítiť všadeprítomný nemecký vplyv, veľa ľudí naokolo rozpráva po maďarsky, nachádzame športový obchod, kde sa rozplývame nad cenami. Ešte mi zostali v pamäti mníšky, sediace na ulici s natiahnutými dlaňami a krásni fúzatí cigáni.
Poobede ideme vlakom do Sighisoary. Tentokrát je to Banská Štiavnica. Vrhajú sa na nás cigánske deti. Zo srandy beriem jedno za ruku a ono si spokojne so mnou pokračuje ďalej. Tak im dávame aspoň rajčiny. Sighisoara má pre mňa ešte väčsie čaro ako Brašov. Staré domy nalepené pod kopcom na ktorom je kostol, pražské uličky. Miestni samozrejme žijú z fenoménu Dracula, ktorého podobizeň si je možné kúpiť na všeličom nemožnom. Chudák Vlad Tepes, keby vtedy tušil, že bude znemožnený, ako vampír a v jeho rodnom dome bude krčma. Túlame sa uličkami, odvšadial znie maďarčina, šplháme sa na vežu a rozvíjame teorie na tému penzia, vymýšľame historky o našich priateľoch v dôchodcovskom veku.. no podrobnosti sem radšej nenapíšem, pretože niektoí členovia sčdľ neobišli z tejto debaty najlepšie, samé problémy so sexom, s prostatou, obezitou, manželkami a starým zhrdzaveným Spiritom v garáži..
Večer si ideme hľadať miesto na spanie, Ilonka nevie nájsť tú správnu cestu minuloročnú. Tak sa motkáme dedinou, pôsobíme asi ako miestne kino, miestna atrakcia, dve ženské s batohmi, všetci nechávajú na nás oči a smejú sa. Žiadnu babku však nenapadne, aby nás pozvala k sebe na nocľah a teplé kakavko!! Tak nás všetci sledujú až na koniec dediny, a tam sa pred ich zrakmi schovávame do lesa. Tam nás však idú zožrať komáre. Obloha je zatiahnutá, a tak s nevôľou prvýkrát spíme v stane. Je strašne teplo, búrka visí kdesi vo vzduchu, zúria komáre. Niekde počas rozhovorov o Draculovi zaspávame.

26.7. SIGHISOARA - SIBIU

Ráno na stanici nachádzame nezávisle od seba vizitky dvoch slovenských chlapíkov. Nejde nám do hlavy, ako sa tu vzali.. možno tu zabili nejakého slovenského trevelera. Ideme vlakom do Copsa Mica, plánujeme prestúpiť do Sibiu. Samozrejme, vrámci všeobecne platných a vopred nastražených cestovateľských rules - čím väčší zapadákov, tým priamoúmerne dlhšie čakanie na stanici - tu musíme schnúť tri hodiny. Copsa Mica je jeden obrovský čierny obhoretý zhrdzavený ozrutný továrenský komplex, ťažko povedať, či tu ešte niečo funguje, a čo sa tu kedysi vyrábalo. Najatraktívnejšie na tomto mieste zostáva vegetenie na stanici. Vyberám sa nájsť aspoň čosi pod zub, aj keď veľa nádejí tomu nedávam. Túlam sa pri hlavnej ceste, všetko tu na mna pôsobi akosi smutne, šedivo. Nachádzam maličký trh, zopár obchodíkov s rovnakým tovarom. Miestne ľudstvo si ide na mne oči vyočiť. Pravdepodobne sem živý turista nevkročil už niekoľko rokov. Snažím sa rýchlo nakúpiť a zmiznúť bez väčšej pozornosti. Ako však bačovej žene vysvetliť, že chcem z tej hrudy syra len malý kúsok, keď všetco ostatní ho kupujú na kilá? Robím s rukami a nohami všetko, čo možem, nakoniec sa nejako dohodnem so všetkými a robím neuveriteľný nákup za šialených 30 korún slovenských. Vrhajú sa na mna cigánske deti, ktoré nedokážem odbiť, tak im kupujem aspoň rožky. Robia mi spoločnosť až na stanicu. Ilonka mi tam oznamuje, že už nemáme mydlo. ??!? Tiež podľahla cigánskej famílii a dala im ho. Celá rodinka sa začala zbesilo umývať a prať.. a mydlo sa jednoducho minulo. Nakoniec im ešte dávame nejaké jedlo, ale potom sa už tvárime kamenne, pretože by to nemalo konca. Nastupujeme do vlaku. Celý vozeň je plný cigánov, všetci "normálni" Rumuni sa skrátka presunuli inam. Samozrejme okrem nás. Cigáni sa veselo družbia, neuveriteľne po sebe vykrikujú. Jeden cigánisko začína spievať, hádže rytmus ako hrom, niekto sa k nemu pridáva.. cigáni idú do neba a my s nimi, nikto si do tohto hlučného vozňa neprisadá, máme vlastné predstavenie.
Vystupujeme v Sibiu. Ideme si obzrieť mesto, sme však privľmi unavené, aby sme ešte poriadne dokázali vnímať nejaké pamiatky. Je strašne horúco, takže sa ledva vlečieme. Chladíme sa v katolíckom kostole, objavujeme maličkú napodobeninu Hagye Sofie. Sibiu je jedna veľká pekáreň ( možno aj pakáreň). Majú tu v priemere asi jednu pekáreň na 10 obyvateľov. Tak sa rozplývame, no samozrejme už klasicky ( a vlastne vždy, keď už sme dostatočne unavené) končíme pri jedle. Ako sa však v obchode zjavila poľská tesco kukurica?
Jedlo zaháňa vždy všetko, jedlo zbližuje, obveseľuje, osviežuje, vlastne jedlo na cestách to drži všetko pohromade!! ( viď posledné teorie)
Na stanici sa snažím získať aspoň nejaké informácie o našom ďalšom posune, teta informátorka hovorí prekvapujúco po francúzsky, niečo sa teda dozvedám. Zoznamujem sa pri tom s jedným českým trevelerom po vzájomnej úmornej anglickej konverzácii. Dávame sa do reči, okolo ide ide cudzí chlapík, no nazdar, já sem taky Čech!.. no hromadíme sa tu, každý však ide iným smerom, tak zo spoločnosti nič nebude, zas len my dve spolu, no mizéria..
Večer ideme osobáčikom do VINTU DE JOS, odkiaľ nám ide nočný vlak do BUKOVINY. Po ceste míňame niekoľko lákavých flekov s jazierkami ( okná sú však priveľmi malé, aby sme mohli vyskočiť.. no pri tej rýchlosti by to ani nebol problém).. a my sme sa už tak dlho neumývali! Opäť máme šťastie na spoločnosť vo vlaku. Cestuje s nami partia rumunských chlapíkov, ktorí sa cestou utužujú rôznymi spiritmi, ktoré im však rozviazali jazyky a oni začali spievať. Vykľuli sa z nich staré folklorne duše, takže so zápalom ťahali rumunské pesničky. A bolo to, akoby tým všetkým obrázkom krajiny za oknom, dali zvuk.. zelená krajina ožiarená zapadajúcim slnkom a k tomu chlapské hlasy ( vravím si, že presne toto sú momenty, kvoli ktorým sa cestuje..)
Stanica vo Vintu de Jos je natrieskaná, kupujeme si lístky do VAMA do Bukoviny. Posiľňujeme sa miestnou čokoládou neznámej značky a tomu zodpovedajúcej chuti, v istých momentoch na chuti však veľmi nezáleží. Pred 23:00 sa dorútil vlak natrieskaný do posledného miesta, takže naše vyhliadky: státie do rána v uličke, uf. Akýsi chlapík sa s nami dáva do reči lámanou francúzštinou, myslí si, že sme Nemky. Po chvíli prichádza ďalší a po anglicky nám hovorí, že majú pre nás dve miesta v ich kupéčku. Zlatí chlapi! Jeden kvoli nám stojí v chodbičke, no nevieme, čím sme si to zaslúžili. O spánku v natrieskanom kupé by bolo veľmi odvážne hovoriť a navyše batohy máme v chodbičke a treba dávať na ne pozor, aby zrazu mršky neodišli. Vôbec netušíme, o koľkej a kde vôbec vystúpiť. Chlapíci nás navigujú. Krajina za oknom sa výrazne zmenila. Všade na kopce padla šedivá hmla, z ktorej občas vidno obrysy senníkov, drevené domy, lúky. Začína vychádzať slnko, presvecuje tú hmlu, ktorá dostáva takú zvláštnu orandžovú farbu.

27.7 MOLDOVITA - SUCEVITA

O siedmej ráno vystupujeme vo VAME. Ideme motoráčikom ďalej do Vatra Moldovita. Naša púť bukovinskými kláštormi sa začína. Vatra Moldovita je nádherná dedinka so starými drevenými domami ( živý skanzen). Ilonka obdivuje úžasne tvarované kopce spasené od oviec, na horizonte postávajú kone, ženičky perú v potoku koberce, chlapíci sa cez dedinu preháňajú na konských povozoch.. všetko je tu tak príjemné zastavené.. Do manastyru sa prešmykujeme zadarmo. No žiadni bradatí krásni mnísi ( a sľubovaní!!) sa nekonajú. Sú tu mníšky, no čo už. Tak sa rozplývame duchovnom, a nie nad duchovnými.
Rozkladáme sa v dedine za potokom, ja okmažite zaspávam, Ilonka chvíľku pácha hygienu a potom sa ku mne pripája. Budíme sa poobede. Komunikujeme s miestnymi v snahe zistiť, kedy ide nejaký autobus do Sucevite. Dostávame s viacerých vierohodných zdrojov nasledovné informácie: Smiech + autobus nejde, nepríde a nechcete prespať?; Autobus išiel ráno + dlhá odmlka + ďalší ide o šiestej večer; Autobus ide o 15:30.. Neodvážili sme sa osloviť už nikoho ďalšieho!!! Dôverujeme poslednému zdroju a poctivo čakáme na zastávke, no nič, ani neskôr, skrátka, nič. Pristavuje sa tetuška, ktorá nám s úsmevom naznačí, že mala mašina. Je nám jasné, že nič iné ako stop nás odtiaľto neodnesie ( ako sledujeme miestnych, je to tu vlastne normálny spôsob prepravy). Čo nám asi tak len zastane na rumunskom vidieku? Zázračná DÁCIA! Vytešený chlapík zisťuje, že v rumunskej konverzácii s nami nepohne, tak si to šinie hore do kopcov. Vyhadzuje nás priamo v SUCEVITA pred kláštorom. Chlapík je málo asertívny, lebo si od nás nevypýtal žadne peniaze, no možno aj chcel, no my sa tvárime, že tento miestny zvyk nepoznáme. V kláštore opäť ženské! Ja sa tých mníchov asi nedočkám. Snažíme sa kúpiť si lístky. Musíme asi už vyzerať dosť úboho, pretože mníška nás naženie do klástora bez platenia. Kostol je krásny, pokrytý freskami, celé to miesto pôsobí veľmi pokojne. Kedy nás konečne niekto osloví, či tu nechceme prespať? A zasa nič! Vyberáme sa za dedinu, je však nekonečne dlhá. Nazeráme do starých učupených domov a hľadáme tú našu starenku, ktorá nám napiekla koláč, uvarila kakavko a pripravila postele. Ona nás však kdesi po ceste nestihla a teraz nás určite hľadá! Nechávame sa unásať aspoň tými myšlienkami a nachádzame si krásne miesto medzi smrekmi nad cestou, po ktorej chodia neúnavní drevorubači s koňmi. Dúfame, že to aspoň v noci nechajú. Varíme alternatívnu polievku, do ktorej hádžeme všetko, čo nachádzame. Po dlhej dobe teplé jedlo.

28.7. PUTNA

Ráno nás budia netradične drevorubači. V noci bola úžasná hviezdna obloha, akú som snáď nikdy nevidela ( no viem, že už som to povedala niekoľkokrát, bola však významná). Ráno na nás konečne padla rosa, po niekoľkých týždňoch druhýkrát… a aj pohľady miestnych drevorubačov a ženičiek, keď sme vyliezli zo spacákov. Vy ste stu spali??!? No, čo už, keď ziadna babička nebola..
Čaká nás cesta do Putny, 20 km lesom, ako správni pútnici bez jedla ( komu by sa chcelo vracať sa späť do Sucevite?) Nezbuda si celú cestu spieva "cesta byla suchá, místy mokrá..", čo celkom zodpovedalo situácii. Náš chodník, dokonale turisticky značený, totiž používali všetci miestni drevorubači a s koňmi tadiaľto zvážali drevo dolu do dediny. A z cesty tak urobili mazľavé a šmykľavé bahienko.. na veľkú radosť nás pútnikov a pár miestnych extrémnych bajkerov, ktorých sme cestou stretli. Aj Putna má základnú vlastnosť rumunských dedín: tiahne sa do nekonečna. A tak, keď po pár hodinách chôdze a rozjímania ( nebudem spomínať, že to nebolo rozjímanie o Bohu, ale o palcinkách a štrúdlach) vidíme prvé domy Putny, veľmi sa ešte netešíme. Nakoniec však prichádzame k cieľu - k magazin alimentar..teda chcela som vlastne povedať ku kláštoru. Nezbuda sa rozplýva, konečne mnísi. O tom, akí sú to mnísi, nech píše radšej Nezbud, ja idem o nich snívať..buna noapta…
Konečne som sa dočkala skutočného cieľa nášho putovania: krásni, bradatí počerní mnísi!!! Akosi sa nemôžeme sústrediť na iné krásy, napríklad architektonické a tak, tohto kláštora, pretože nám zrak neustále padá na plápolajúce čierne sutany a dlhé brady. Títo chlapi majú v sebe akési tajomné čaro, ktoré ich obkolesuje. Kedy nás brat Jeremiáš pozve na dobrú bravčovú polievku a ponúkne nám nocľah? ( napadajú nás aj ďalšie hriešne myšlienky neúnosné týchto stránok). Piknikujeme v dedine pri potoku, varíme Ilonke 2l mix pudingu ( vrámci absolútneho zbavovania sa všetkého, čo ešte máme). Nad potokom si rozkladáme freelance camping na mieste, z ktorého sledujeme celú Putnu. Rozjímame nad mníchmi, vážne aj hriešne, žerú nás mravce, pod nami sa pasú kone a ovce, v chalúpkach sa zažínajú svetlá ( určite aj v chalúpke našej babičky, ktorá nám napiekla koláč, ktorý musí teraz sama jesť).

29.7. PUTNA - VORONEC

Prebúdzame sa skoro ráno, pretože nás budí dážď. Presúvame sa pod stromy, kde nás naopak žerú mravce. Náš prvý naozajstný dážď na ceste! Asi 10 minút. Naše ranné kroky vedú nezištne do klástora. Je omša, mnísi spievajú, má to krásnu hlbokú atmosféru, ktorá sa nedá popísať. Na ľuďoch vychádzajúcich z kostola sa akoby zastavil čas. Vdychujeme pokoj a kľud, ranný vzduch..
Po ceste na stanicu míňame počerného domorodca, ktorý sa na nás škerí spoza dreveného plota. Pozriem sa mu do záhradky, hm, kukurica, kukurica? Tamto vedľa, to dvojmetrové? Pretrieme si lepšie oči, tie listy, šisky.. tráva. Ilonka neveriacky prikyvuje, Putna teda skrýva nielen čaro duchovna, ale aj nejakého miestneho pestovateľa marihuany ( už vidím, kam sa zimo poženie prázdninovať na budúci rok..).
O 10:30 opúšťame ( s ťažkým srdcom) mníchov a ideme do Suceavy. Konečne začína pršať. Už niekoľko dní máme pocit, že niet čo poriadne dýchať, a keďže sedíme v suchu vo vlaku, tak sa radujeme. Sprievodcu asi zaskočil cesnakovoponožkový zápach v našom kupé. Keby sa nás spýtal, odkiaľ sme, asi by sme mu povedali czech republik. Inak deti v bukovinských dedinách po nás vykrikovali "amerikány". Buďto majú pokrivené predstavy o Američanoch, alebo sa s nami dejú nejaké neočakávané zmeny, ktoré nepozorujeme. Mekdonaldy však stále navštevujeme iba kvôli potrebe vyprázdnenia a nie naplnenia. Stále viac snívame o rôznych dlho nepoznaných chutiach ( ďalšia cestovateľská priama úmera, čím bližsie návrat domov, tým viac sa vybavujú rôzne tyranské myšlienky ako jedlo, posteľ, teplá sprcha). Masochisticky sa zabíjame myšlienkami o jablkovej štrúdle, smotanovej dorte, jahodovom lekvári, vianočke, rajo jogurtoch, dokonca sa nám lákavo vybavuje aj nenávidená kôprová omáčka.

SUCEAVA - vlak nás vypľúva na bočnej stanici. Nemáme rumunské peniaze. Žiadna zmenáreň. Meníme teda u taxikárov ( proti vôli LP). Ilonka skúša miestnu špecialitu, akýsi koláč, v ktorom prekvapivo objavuje nejaký zelený marast, prežila to..
Ideme do GURA HUMOR. Keďze sme už správne oťapené voči reakciám nášho okolia, hráme si na flaute priamo na stanici medzi ľuďmi. Z Ilonky sa vykľul úspešný žiak, omiela stále dookola nejaké 4 songy, znášam to trpezlivo. Vo vlaku sa k nám pridáva akýsi rumunský chlapík, litlinglišspiking, berie nám flautu a vyhráva nám. A nechcete pivo? .. a noviny?.. Tak si krátime dlhé cesty. Ilonku popri iných morbídnostiach napadá, že cigánskym deťom možeme miesto cukríkov dávať ružový ibuprofen, pretože ho máme veľa!!
V GURA HUMOR odmietame ponuky taxikárov. Po skutočne šokujúcom zážitku, pridávam do LP jedno odporúčanie: never try toilet at Gura Humor train station!! Never, you will die! Kupujeme si chlieb, že na večer. Je však tak úžasne teplý a chrumkavý, že padne za 10 minút. Ideme po ceste do Voronca, skúšame stopovať. Hneď nám zastavuje chlapík, aj keď je to iba kúsok. Asi to s tým stopovaním v Rumunsku nebude až také hrozné, ktovie. Možno máme len šťastie, a možno nad nami stále bdejú bohovia mora, ktorým sme obetovali na bulharskom pobreží. V okolí Voroneckého kláštora sú davy turistov. Ničia nám atmosféru, ktorú by sme tu radi objavili ( neviem, prečo všade sebecky očakávame, že všetko čaká iba na nás, že objavíme niečo panenské, nedotknuté.. dávno nás predbehlo Unesco, cestovné kancelárie, trevelerský biznis.. drahá treba ísť do Mongolska!). Mníšky sa pri vchode tiež netvária priateľsky. Upúšťam od pôvodnej myšlienky, že sa premôžem a konečne sa v kláštore spýtam na nocľah. Určite by nás tu nútili šúpať v kuchyni zemiaky!! Voronecký kláštor má úžasne fresky. Biblický komiks neba a pekla, svätých skamanov, kresťania stúpajúci do neba, moslimovia variaci sa v pekle..Väčšina fresiek vo Voronci je o tom, že niekoho mučia, režú, bijú alebo minimálne väznia. Možno preto sú tamojšie mníšky také nepríjemné. Furt sa na to pozerať, to musí človeka poznačiť ( Ilonka dodáva, že keď bude veľká, tak si takým komiksom vymaľuje spálňu, teda nie také sado maso, ale ide o ten štýl, skôr nejaké sväté porno..).
Je tu však priveľa turistov, ktorí nám hltajú všetok pokoj a duchovno, ktoré sme inde našli. Váhame, či sa ešte vyberieme do Humoru. Veľmi sa nechceme presviedčať. Skladáme sa na brehu potoka, okolo sa pasú kone. Kocháme sa krajinou, vyhrávame na flaute, varíme polievku ( posledné tuhé zásoby), lipton povzbudzovač, a keďže nás už priveľmi často prepadajú myšlienky o domove a jedle a únava sa prejavuje akosi často, tušíme, že návrat domov už nebudeme dlho odkladať a doprajeme si to malé zimomriavkové potešenie vo vlaku mieriacom cez Maďarsko na sever.
Neupúštame od nášho tradičného zvyku hľadať si úžasné miesta na spanie. Vybiehame na kopec nad voroneckým potokom, na ktorom je priamo na svahu postavený drevený prístrešok ( pôvodne určite myslený ako tanečný parket!), ktorý má síce drevenú strechu, ale je z neho výhľad na celé údolie, kravy, kone, oneskorených piknikujúcich Rumunov, naháňajúce sa dácie. Chúlime sa pod kúskom zachovalej strechy, pretože dažďové mraky sa zlovestne preháňajú po oblohe. Asi sme to trošku prehnali s dávkou teínu liptonového a nemôžeme zaspať. Nuž čo, pijeme rum, aby sme ho už nemuseli nosiť.. teda už by sa ho patrilo zbaviť! Na budúce berieme radšej demenovku. Dážď v noci nič. Psy nás tiež nezožrali. A mnísi tiež neprišli!!

30.7. GURA HUMORULUI

Ráno balíme. Nechce sa nám stopovať a vlastne máme celkom chuť prejsť sa, tak idem peši po ceste do Gury. V obchode však nenachádzame nami očakávané produktoviny. Zabudli sme, že je nedeľa. Výhodná kombinácia: paradajky, kyslé mlieko, konzerva hrášku ( za posledné dni už 4 konzerva mazare).. a chlieb fakt nemáte? A syr by sa nenašiel? Tak sušíme a tríznime sa predstavami vysmážaného karfiolu a vianočky. Skutočne sa nám už nechce ísť do Humoru. Predpokladáme, že tam bude veľa turistov, kláštor bez atmosféry ( miesta vykradnuté ľudskými pohľadmi). Kupujeme si lístky na nekonečný vlak do Oradei. Hodiny čakania prečkávame a pretrpíme chytaním slnka pri rieke ( nič iného sa tu skutočne nedá robiť). Za posledné rumunské peniaze si kupujeme akési hnedé keksy..snáď sa to bude dať použiť proti hladu aspoň na oklamanie žalúdka. Majú však dosť nezadefinovateľnú chuť a nechcú sa ani za nič míňať, mršky! Volíme alternatívu čistej vody a keksy odkladáme na najhoršie ( dúfame, že neobsahujú akúsi probiotickú kultúru a nezačnú sa rozmnožovať). Dávame tej hmote pracovný názov baklava, keďže to má od tejto lahôdky na míle ďaleko. Sledujeme nedeľných piknikujúcich Rumunov, dráždia nás rôznymi lákavými vôňami, nemáme ďaleko od toho, aby sme sa na niekoho pahltne nevrli!… A okoli ide chlapček s nektarinkou, vyzerá malý a slabý.. Prichádzajú cigánčatá. Hladne sa na nás pozerajú. Vraciame im tie hladné pohľady naspäť ( vôbec ich nemusíme predstierať). Milé detičky, môžeme vám dať sáčok liptonu alebo ibuprofen. Tak sme na tom, aj keď vy si myslíte, že sme amerikáni s batohom plným jedla.
S prihoretými zadkami a červenými nosmi nakoniec o 18:10 opúšťame Bukovinu a mierime nocou k maďarským hraniciam. Z vlaku sa ešte kocháme nádhernou horskou krajinou, stohmi sena, tou ťahavou zalenou farbou, údoliami a melancholicky hladáme Rodnu.
O polnoci vystupujeme v CLUJ NAPOCA. Po tých pár dnešných sústach máme hlad ako hrom. Rozhodujeme sa, že predsa len zjeme naše baklavky, teda tú hnedú hmotu v sáčku, pretože momentálne chuť už vôbec nerozhoduje. Ilonka, dak mi keksíček! Ja? Ty ich máš! Ja? Nevzala si ch z vlaku? Ja? Ja som ich tam položila! !!?? Smiech.. Stratili sme naše jediné jedlo. Nevieme, či sa máme tešiť, že to nemusíme jesť.. asi to prišlo z vyšších miest. Tak pijeme vodu. Prestupujeme do osobáčiku do Oradey. Obsadzujeme kupéčko, rozťahujeme spacáky a už nás odtiaľto nikto nedostane. Spomíname, ako v tureckom vlaku k nám prišiel sprievodca a zaželal nám dobrú noc. V tom momente príde rumunský sprievodca, skontroluje lístky, usmeje sa pod fúzy a povie gud najt. A možeme sladko spať. Budíme sa až o 6 pred Oradeou.

31.7. ORADEA - HUNGARY

V Oradei za skutočne osledné peniaze kupujeme chlieb, ktorý chutí ako najlepšia lahôdka na svete. Za chvíľu v nás zmizol. Márne hľadáme autobus na hranicu. Núkajú sa nám mikrobusy do Budapešti. Nakoniec ideme na hranicu taxíkom ( aspoň nemusíme meniť peniaze). Na hranici hľadáme v kolone kamionov nejaký slovenský, máme nové zámky. Precházame hranicu, takto po ráne sa ani jednej strane nechce veľmi pracovať. Hurá a sme v Maďarsku! Už to pomaly začína byť cítiť vo vzduchu, no čo asi!! Približujeme sa k dlho vysnívanému jablkovému závinu. Pokúšame sa chvíľu stopovať, bez váčšieho úspechu ( iba ak úspechu v kolone kamionistov, ktorí nás núkajú kolou.). Po chvíli idú okolo Nové Zámky a chlapík nás berie. Dozvedáme sa novinky z domova, teda kto koho zabil, kto sa utopil.. sprievodca Novým časom. Škoda, že chlapík nejde priamo na Slovensko, aj keď nakladanie melonov, kdesi v maďarskej puste vyzerá lákavo ( myslím tá konzumácia). Vyhadzuje nás v Debrecéne. Máme ešte nejaké forinty, tak ich ideme minúť na vlak. Vymýšľame trasu, ktorá by nás zaniesla na východné slovensko, Debrecén - Nyíregyháza - Szerencs - Sátoraljaújhely - Slovenské Nové Mesto ( ako sa len tie maďarské názvy čítajú). Tetu v okienku trápim svojou maďarskou výslovnosťou, nakoniec skončím ukazovaním na mape. Maďarské vlaku idú jeden za druhým, tak sa nečakane rýchlo približujeme ku Slovensku. V rámci tradícií si ešte kupujeme maďarské kakavko ( náhražka toho babičkinho, ktorého sme sa nedočkali) a vianočku.
Dostavuje sa ten správny zimomriavkový pocit návratu domov. Tesne pred hranicou nás konečne prepadáva búrka. Prechádzame mestečkom s hrozitánskym názvom Sátoraljaújhely, na obchodoch sú občas slovenské názvy.. a my sa tešíme, skáčeme radosťou a máme chuť utekať, nech už sme čo najskôr doma. Prichádzame na miniatúrnu hranicu s bráničkou priamo na Slovensko.. stairs to heaven…Okiaľ idete?.. ááále z istanbulu, z rumunska, no z cesty!..A čo nesiete?.. špinavé veci.. ( a šťastné cestovateľské duše, ktoré sa zas o kúsok posunuli a určite už vymýšlajú, čo nabudúce..) .. Košice..Poprad..
..a sme doma..
..pripíjame na domov a na ĎAĽŠIE CESTY!..
..a na to, že sme radi, že sme veľmi radi…

31.7. 2000 - 19,48 - POPRAD : A furt sa nehádame.. no drahá, na cesty!

denník spísala Nezbuda s Ivou