freeside.sk 


UKRAJINA
UKRAJINA (25.8. - 3.9. 2000)

 

25.8. piatok

3:39 Poprad - Michalovce vláčik. Hodinový beh cez celé mesto na autobusovú stanicu. Lístok do Užhorodu stojí 80 Sk. Cestuje s nami ešte zopár Ukrajincov. Na hranici dlho nečakáme, len si musíme zaplatiť nezmyselné ukrajinské poistenie (strachovky - za 12 hrivien jednu) a k tomu všetkému nám úradníčka vydáva o jedno viacej, ako treba - a to pre Borka. Takže Boro je poistený dvojmo. Dalibor sa s ňou márne háda, ženská za okienkom je absolútne nechápavá a melie si svoje. Kontrola cez pasové a rüntgen prebehne v pohode. Sme siedmi: Dalibor (ako šéf CK Vagabond), Borko, Svorko, Nezbudka, Baška so Samom a ja. Všetci, okrem Dalibora z Bratislavy. Meníme prachy - kurz sa drží: 5,35 hrivien za 1 USD. Vodič autobusu sa nás pýta: "Sme všetci?" Čas sa posunul o jednu hodinu dopredu.

Užhorod - prvé veľké mesto. Na autobusovej stanici nás víta ukrajinský kamarát Valerij so svojím šarmantným mikrobusom značky UAZ. Zírame. Malé modré rozhegané a zaprášené autíčko s drevenými lavicami na sedenie v zadnom priestore. Valerij s úsmevom na tvári oznamuje, že nefunguje spojka, ale inak je to paráda... Ideme na obhliadku mesta. Miestny skanzen je nádherný, len skoro všetky chalúpky sú pozatvárané. Pri jednej zažívame malý incident s tetou, ktorá sa nechce fotiť ("nevazmóžno, nevazmóžno...!"), ale Nezbuda to nakoniec všetko zvláda a tvári sa, že tú fotku už z foťáku vymazala. Takmer sme prišli o skvelú minoltu... Dalibor nás berie do svojej obľúbenej židovskej reštaurácie, kde nás pohostia chutnými blinčikami, potom nejakými keksovitými koláčikmi a pivom Oboloň. Vraciame sa tam ešte raz na obed. Peniaze sa v banke vymeniť nedajú pretože Ukrajinci slávili 24. augusta Deň nezavísimosti a tak sú všetky zatvorené. Aby nemali chaos v tých sviatkoch, tak dnes, v piatok si zaviedli sobotný režim, v sobotu nedeľný a v nedeľu pondelkový... My v tom chaos aj tak máme.

Z Užhorodu nás Valerij vezie do mestečka Volovec - totálne industriálny socialistický zapadákov. Sadáme do miestnej reštaurácie, kde z reproduktorov šumí a píska populárna ukrajinská hudba, kde majú červené obrusy a závesy a kde nikto neobeduje, len vodku popíja. Chlapi jedia boršč, my s Baškou a Nezbudkou si dávame šalát, ku ktorému nám po pol hodine prispatá čašníčka prináša aj zemiaky na masle... Musíme zohnať kotlík, pretože variť si siedmi v troch hrnčekoch na čaj asi nemôžeme. Nakupujeme chlieb za 1,50 a minerálku za 1,20. Na vlakovej stanici okolo nás behajú žobravé deti. Ale nedáme sa. Šľapeme hore za dedinu pomedzi jablkové stromy, záhradky s farebnými domčekmi a domácim zverstvom na dvoroch. Hore pri lese je salaš - drevená búdka a v nej kopec detí, ktoré svorne kričia: "Dajte žuvačku!" Pri potôčiku je pekné miestečko aj s ohniskom. Rozbaľujeme stany. Máme tri: Nezbuda so Svorkom a Borkom, Baška so Samom a ja s Daliborom, ktorý mi ešte v Poprade sľúbil, že nejaký stan zoženie pre nás dvoch, čo aj spravil, ale... S veľkou zvedavosťou sme rozbalili modrý balíček o rozmeroch asi 50cm x 20cm. Stan je menší ako celý Cepr. V tom máme spať dvaja??? A to Mišo, čo nám ho dal, tvrdil: "Ta to v tom sa vyspite dvaja aj s batohmi!!!" Všetci sa smejú. Stan má len jednu tenkú šušťákovú vrstvu a to aj naspodku. Určite nepremoká - utešujem sa.

26.8. sobota

V noci som sa párkrát zobudila na klopkanie dažďa na strechu. A potom aj na kvapky vody na tvári. Prikrývam sa spacákom a spím ďalej. Cepr prezieravo prikrýva naše spacáky pršákom... Ráno sa budíme v kaluži vody. Vravíme si: no nie je kumšt spať v suchom a veľkom stane. Dalibor hľadá všetky argumenty na to, prečo je náš stan lepší (okrem toho že je to asi polkilečko, nemá žiadne iné výhody...). Nasáčkujeme sa preto k trom ceprom - aj keď trochu natesno. "Dalibor držíš ma za stehno a hlavu máš v mojom lone" - kričí Nezbud po uši zabalená v suchučkom spacáku. Varíme čaj, kávu a vysielame rýchlych poslov - Samka a Bašku - do obchodu. Bahníme ešte niekoľko hodín a pripravujeme sa na brutálny výstup kopcom, kde by mala byť hore nejaká chata.

Okolo poludnia vyrážame. Je teplo, slniečko pekne svieti. Dalibor je vraj na tomto mieste už štvrtýkrát. Rozpráva, ako minule cestou nahor stretol nejakého dedka a pýtal sa ho, koľko to trvá: "Molodyje nogi sorok minut!" Dalibor sa smeje: "No a keď už som išiel vyše dve a pol hodiny a stále som bol len v polovici cesty, pýtal som sa sám seba, či mám ešte molodyje nogi..."

Výstup je strmý, ale trvá asi len hodinu. A hore je nádherný výhľad na celú dolinu. Sme na Polonine Boržave. Začína pršať a obloha sa zaťahuje. Na vrchu pred nami sa z hmly vynára čosi monumentálne a strašidelné. Aááá, to je sľúbená "chata" (tzv. podniková chata CK Vagabond!!!), čiže obrovský rozbitý dom, bývalá vojenská základňa. V dome sú miestni s batohmi, ale chystajú sa šľapať ďalej. Chcú sa však navečer vrátiť a tak im navrhujeme, nech si batohy nechajú tu, že ich postrážime. Bez slova sa však rýchlo zbalia a fachčia ďalej. (Večer sa už nevrátili...).

Obloha sa ešte viac zaťahuje, prší a začína byť šialená zima. Rozkladáme oheň, Svorad vyrába piecku na varenie čaju. Vo vnútri je predsa len trošku teplejšie, ako vonku v tej dujbe. Cítime sa ako poslední houmlesovia odniekiaľ z Bronxu, čo stoja pri horiacom sude a zohrievajú si ruky. Veru, z dnešného šľapania po hrebeni už asi nič nebude. Ďalší prechod hrebeňom do dedinky Mežhorie nás čaká až zajtra. V baraku rozkladáme stany, aby nám nebola zima a Cepr sa teší, že túto noc na nás ani pršať nebude. Vonku fúka vietor, krásny pohľad do doliny úplne zmizol z obzoru, je hmla a v tom všetkom sa chladne vynímajú naše stany, rozložené uprostred rozbitej miestnosti s napadaným lístím.... Noc v Ceprovom stane je ešte šialenejšia, ako tá predchádzajúca. Fúka vietor, cez okná na nás prší a je hrozná kosa. Hlavne Daliborovi, ktorý má v desaťročnom spacáku asi tri pierka.

27.8. nedeľa

Noc bola temná. Ráno je kosa a hmla. Darmo si nahovárame, že sa vyjasňuje. Pálime zvyšok dreva zo včera, nech sa aspoň trošku zahrejeme. Balíme veci a fachčíme do hmly. Hore šialene fúka a nevidno na špičku nosa. Nadávame Ceprovi, že kde má tie krásne výhľady, ktoré sľuboval v katalógu CK Vagabond. Nech nám pekne vráti 10% z ceny! A Dalibor pohotovo odpovedá, že za každý špeciálny efekt sa ešte dopláca, no a tá hmla ním určite je!

Stretávame dvoch ukrajinských tatov turistov. Nasmerujú nás opačným smerom - v tej hmle sme sa totiž trošku stratili. Sú to takí klasici s palicami a veľkými batohmi - aj v Tatrách pochodili.... Musíme zbehnúť do najbližšej dediny a tam prespať. V tejto hmle nemá význam ísť až do Mežhoria. Čím viac klesáme, tým je krajšie počasie. A dole aj slniečko vykukne.

Dedina do ktorej vchádzame sa volá Podobovec. Je tu cerkva, dvojo potravín a jedna turbáza. Volá sa "Aľpinskij tabir pod Velikim Verchom." Parádna ubytovňa za tri hrivny na noc. Vlastní ju chlapík - "židák"- ako ho nazvali miestni. Nakupujeme chlieb, špagety a pivo v potravinách, ktoré slúžia zároveň ako krčma. Dalibor kupuje cigarety značky Prima a 22 - brutál bez filtra, ktoré tu všetci fajčia. V rámci stotožňovania sa s miestnou kultúrou posedíme aj pri 100 hram vodky. Potom vonku na ulici sa nám všetko zdá akési farebnejšie...

V turbáze ostatní varia špagety - konečne máme hrniec (chlapík nám ho požičal už aj s vodou). Tri balíčky špagiet sa však vôbec nedajú jesť, pretože tá voda je akási kyslá minerálka. Napúšťame preto inú vodu a varíme glutamanku....

Vonku na dvore pobehujú štyri psy - jeden veľký, krásny labrador a matka s dvomi malými. Samko naniesol vodu do sprchy a tak sa môžeme umyť v horúcej vode! Je to paráda. Večer nám chlapík rozpráva o turbáze. Je to super borec, ktorý sa práve pred pár dňami vrátil z Kaukazu, kde pred tým robil 20 rokov inštruktora alpinizmu. Teraz rozbieha alpinizmus na Ukrajine, vedie deti, učí ich lyžovať, snowbordovať, liezť a chodí s nimi aj na Kaukaz. To všetko robí úplne zadarmo, zháňa peniaze pre deti, pretože vie, že inak by si to nemohli dovoliť. Ukazuje nám fotky z jeho horských akcií. Sú krásne. Robí v Kyjeve: Aleksandr Stefanovič, Bul. Ak. Kiprianova, 2-118, tel.: 478-78-58, 478-80-63, tel./fax: 452-22-12, el. počta: vicon@sabbo.net, tel. v Podobovci: 03146/9-22-23.

Spíme v izbe na posteliach s drevenými pričňami - celkom v pohode. V noci máme návštevu - obrovský labrador tancuje po izbe a nakoniec unavený zaspáva na mojej karimatke...

28.8. pondelok

Cepr sa teší z toho, že mu prvú noc konečne nebola zima. Moje hodinky ráno nezazvonili a tak sme nestihli na rannú omšu o ôsmej v miestnej cerkvi. Bus do Mežhoria ide o jedenástej. Je však úplne plný a neveríme, že sa doňho zmestíme. Vodič nám dáva batohy do kufru, ktorý sa zatvára takými labilnými dvierkami... A v autobuse je asi 200 ľudí. Najprv stojíme natlačení v uličke a potom si sadáme piati na jedno dvojsedadlo. Je to naozaj zážitok. Musíme to takto vydržať asi 30 km do Mežhoria. Cestou však nastupujú ďalší ľudia a nevystupuje takmer nikto. Vodič na každej zástavke kričí: "Do Mežgirja sidajte!" - čím chce naznačiť, že ľudia, ktorí idú do Mežhoria si majú sadnúť, keďže je to konečná. Sadnúť si však nie je kam. A po hodine cesty v hrkotajúcom buse sa vykotúľame priamo v Mežhorí na trhu... Tešíme sa na čerstvý chlieb, paradajky, minerálku (slanú!) a iné dobroty. Dve hodiny blúdime po trhu a nakupujeme. Je tam takmer všetko: ovocie + zelenina, topánky a šampóny, gruzínsky čaj a fotoaparáty, čačky-hračky, aj seriózne kaviarne... Do jednej takej s Daliborom zablúdime na stakan koly. Na kávu chuť nemám, lebo od začiatku cesty Cepr rozpráva o tom, že na Ukrajine sa falšuje všetko od cigariet, cez minerálku a alkohol až po kávu a tá sa vyrába z býčej krvi (!). Hrozná predstava. So Svorkom hľadám záchod v hoteli - Baška so Samom tam totiž boli a normálne sa niekomu vlámali do izby a vypýtali si povolenie na "tuaľet". Nám sa to však nepodarilo a miestne erárne záchody by bolo treba navštíviť v gumákoch... Nezbudka so svojím šarmom zatiaľ nadobudla zadarmo hrušky a hrozno. Kupujeme aj chalvu (mňam) a hrnček na varenie. A Cepr skúša aj sušenú rybu za 50 kopejok (asi 4 Sk): "To ma baví - to si musím kúpiť..." Pred espresom "Oksana" vidíme piť borcov legendárnu býčiu krv - červenú horúcu tekutinu (varené víno to v takomto teple snáď nie je, pomyslím si, ale nechcem veriť tomu, že je to naozaj býčia krv...). Na parkovisku nás už čaká Valerij aj s mikrobusom. Robí kšefty a tak okrem nás vezie na kus cesty ešte štyroch ľudí. Ideme horami - dolami, potom cez dedinu Sinevirska Poľana až hore do tradičnej koliby so šašlikom. Dalibor navrhuje, že by sme sa mohli ísť pešo pozrieť do dediny povyše 4 km - Svoboda. Vraj tam nikdy nebol, ale jeho kamarát Rolo hej, a tvrdil, že je to nenormálne pekná paža. Tak prečo neísť? Cestou sa všade pasú kravky, poničené lesy a zváľané stromy ukazujú, ako sa tu ťaží drevo. V dedine je ešte nedostavaná oplechovaná cerkva a potraviny, kde kupujem cukríky + WC papier + gruzínsky čaj spolu asi za 20 Sk.

V kolibe si chlapi dávajú šašlik a ženy vegetariánky šalát. Je tam dobre, aj keď trošku zima. A vonku ešte viac. Ideme prespať k Sinevirskému ózeru, ktoré je hore v lese. Vraj jediné na Zakarpatskej Ukrajine a tiež najvychytenejšie. Skutočnosť je však trošku iná. Jazero je vyschnuté, zabahnené a zamarastené. Kde budeme spať? Stany sa vraj rozkladať nemôžu a na spanie sú určené drevené otvorené koliby. Pôvodná idea o kúpaní v ózere sa rozplynula ako ranný opar nad ózerom. Samo s Baškou stavajú stan priamo v kolibe, ostatní spia len tak na karimatkách v spacákoch, my dvaja s Ceprom ešte navlečení v nepostavenom stane.

29.8. utorok

Ráno sme sa zobudili o pol siedmej. Cepr chcel fachčiť ďalej "avšak" (ako by povedal Svorko) problém bol v tom, že ostatní ešte tvrdo spali. A tak sme si uvarili kávu, dali jedného Otomana rozjímali nad rannou hmlou, ktorá sa dvíhala nad ózerom. Pomaly sa začali zobúdzať aj ostatní. Okolo sa pasú kravky a kone. Ideme sa prejsť k jazeru. Začína byť pekne teplo - okúpeme sa? Nezbud rozmýšľa. Sú tu chlapi, ale to je jedno... Nahé sa vrháme do zabahneného jazera. Je to sranda, hlavne, keď vyliezame von a namiesto šiat na brehu nachádzame len boty a ponožky... Ako inak, Svorad robí fotodokumentáciu.

Po rannom úlete sa okolo pol jedenástej poberáme preč. Trasa vedie späť ku šašlikárni, potom do Sinevirskej Poľany a hore cez kopce do údolia rieky Ozerjanky k Múzeu splavu, do Sineviru a nakoniec do Koločavy. Cesta cez kopce je krásna. Zelené upravené pasienky, pekne vykosené a srdeční miestni ľudkovia. Fotíme si malé decká na kopci aj s "bábou" a dávame im cukríky. Bábuška chce svoju fotku, nech jej ju pošleme. Volá sa Rusnak Marija Petrivna, Sinevirska Poľana No. 160, Mežgirskij Rajon. Ľudia sú veľmi zhovorčiví, radi nám ukážu cestu a všetci si s nami podávajú ruky. Okolo piatej sme pri Múzeu splavu. Polovicu z neho odplavilo a to čo zostalo, je malá výstavka za 60 kopejok. Najkrajší je pohľad z múzea na údolie rieky. Auto, ktoré zváža robotníkov do dediny nás zoberie dole. Nasadáme do monumentálneho nákladiaku značky ZIL, spolu s ďalšími chlapmi. Vodič si to šinie asi 150 po štrkovitej ceste. Zaujímavý je jeden starký, čo sa s nami dá do reči. "A što, nemtudom maďarúl?" pýta sa. "Nemtudom" odpovedám. "Nu tak davaj, zapéjem pésenku!" Začal spievať Kaťušu a tak som sa pridala. Na to sa ho Dalibor pýta: "A vy byl partizan? " a on: "Net, spion." Dalibor: "Ja tóže."

Dole v Sineviri nás chlapík vyhodil a tu musíme chytiť bus do Koločavy. Sedíme na kope brvien a pozorujeme dedinský život. Človek sa naozaj ani chvíľku nenudí, stále sa niečo deje. Raz fičia traja chalani na jednej ukrajine, potom beží sprostá sliepka pred URALom, prejdú ukecané ženičky v gumákových polobotkách , chlapi, kravy, psy,...

Nakoniec prichádza náš autobus. Neuveriteľné fáro, čo má aj zadné dvere. A tak to s nami hrkoce až do Koločavy. Tak ideme k Valerijovi a jeho žene Natalke. Veľmi milí ľudia. Budeme spať u nich, lebo v škole sa maľuje. Natalka nám pripravuje úžasnú večeru: chlapom špagety s mäsom a vegetariánkam zemiaky s cibuľkou a šalátom... Je to zatiaľ najlepšie jedlo, aké sme jedli na Ukrajine. Potom sedíme pri čaji a kecáme. Natalka je učiteľnica na základnej škole tu v Koločave, kde spravuje aj Múzeum I. Olbrachta, plynulo hovorí česky a je to naozaj miestna šíriteľka osvety...

Kým sa ostatní sprchujú a dávajú dokopy, my so Svorom, Ceprom a Valerijom ideme do krčmy. Pijeme pivo ZIP - je dobré. Totálny bar s červenými záclonkami a červenými obrusmi na drevených stoloch v príjemnom prítmí pôsobí naozaj rusky... Dalibor sa pokúša dovolať do Mukačeva kamarátovi Oleksovi, ale vôbec sa mu nedarí. Telefónne linky tu proste nefungujú. Valerij nám rozpráva o živote na Ukrajine, o tom, ako všetci hovoria, že pred desiatimi rokmi bolo oveľa lepšie - aj istá práca bola, a čo teraz...?

Okolo jedenástej sme späť. Líhame si medzi ostatných na zem do obývačky.

30.8. streda

Ráno som sa vopchala na miestečko medzi Svorka a Borka. To aby Nezbuda žiarlila. Vždy sa túli buď k jednému, alebo druhému, podľa toho, ktorý viac vonia. Cepr spal na balkóne prikrytý perinou. Je príjemné sa zobudiť v teplej miestnosti, hmmm. Čaká nás pekný deň: nakupovanie na koločavskom trhu. Čerstvé paradajky, uhorky, chlieb, chalva, pirohy a inak množstvo stánkov s čínskym tovarom (niečo ako na bratislavskej Miletičke). Všetko šialene lacné, preto sa musíme krotiť. Kupujem si drevený peračník (á la 1. republika), drevené pravítko a chalvu. Potom ideme s Natalkou do Múzea Ivana Olbrachta. Je to jedna malá izbička s fotkami a originál dobovými exponátmi. Natalka nám rozpráva príbeh Nikolu Šuhaja. Kupujeme pohľadnice, drevené drobnosti a pod. V škole, kde je aj múzeum zúri rivalita medzi miestnymi - každý sa vyhlasuje za "direktora" školy a chce nás ubytovať. Ako napríklad tá nemčinárka Marija, čo nás takmer odchytila. A samozrejme, všetci závidia Natalke, pretože je šikovná a darí sa jej....

U Natalky si robíme skvelý šalát, ktorý nás úplne uspáva. Nakoniec Svorko zavelí, že treba umyť zamarastené stany ešte zo strašidelného domu na Boržave. Je to pohoda - chlapi ich čistia na brehu rieky, ja ležím, čítam si, striedavo pospávam. Okolo sa pasú kravky a je krásny výhľad na hory, ktoré sa zajtra chystáme zdolať. Valerij na dvore viaže cibuľu, Natalka varí večeru, Olesa rúbe drevo a Ihor sa bajkuje. Večera je skutočne dobrá. Chlapi majú mäsový boršč a ženy cestoviny s kapustou. Potom nás Dalibor láka do krčmy, ale nikomu sa s plným bruchom nechce a tak ide bez nás, s Olesom. Večer zvoní telefón a počujeme, ako sa Natalka baví s kýmsi od českej televízie. Vraj ju prídu natáčať. A keď dorazí Dalibor z krčmy, tak sa nakoniec priznáva, že to volal on. Tie telefóny sú také zlé, že ho Natalka nespoznala... Večer sa končí výbuchmi smiechu nad vtipmi, ktoré rozprávajú hlavne naši milenci (tak sme nazvali Bašku so Samkom): o telepatii a empatii, o dvoch siamskych blondínach, o zelenom dolníkovi, slepačej farme,... + Daliborova príhoda o tom, že: "poznal som ženu, čo takto spala..." Vyčerpaní smiechom zaspávame.

31.8. štvrtok

Na Poloninu Krásnu vychádzame okolo poludnia. Dedina Koločava je nekonečná, po dĺžke má asi 6 km. Cestou idem na poštu hodiť pohľadnice a som trošku šokovaná - jedna "marka" stojí 3,75 hrivny, čiže za päť pohľadníc platím 18,75 hrivien. Vo vačku mi ostala jedna hrivna. Zvláštne pomery: napr. cigarety stoja v prepočte 10 korún a jedna známka takmer 4x toľko! Pred nami sa na kopci vyníma stožiar v tvare "eifelovky" vo výške cez 1500 m.n.m. Počasie je pekné, slniečko svieti a je dosť teplo. Cesta trvá asi tri hodiny a to šľapeme bez prestávky. Hore je neskutočne krásne (veď to aj je polonina krásna). Plastické zelené kopce všade naokolo. S Borkom, Svorkom a Daliborom lezieme na stožiar, ktorý má vraj 120 m. Asi v polovici je teraska, na ktorú sa vyštveráme. Pohľad z hora je ešte famóznejší. Človek má na chvíľu pocit nesmrteľnosti a so zatajeným dychom pozoruje kopce ako na dlani. Pokračujeme ďalej v ceste po hrebeni. Musíme nájsť miestečko na spanie. Je sedem hodín a začína byť kosa.

Nakoniec sa usalašíme medzi čučoriedkami pod hrebeňom. Je tam trošku vody, len jedla máme málo, preto každý dostáva svoj prídel. Musíme sa zmieriť s tým, že zajtra na raňajky nič nebude. Staviame stany a ideme spať. Dalibor si na seba navlieka asi 10 vrstiev a pri tom si hundre: "Túto noc nič nesmiem nechať na náhodu..."

1.9. piatok

Celú noc pršalo. Do stanu nám natiekla jedna veľká dažďová mláka. Všetko je ponorené v hmle a stále prší. Musíme sa pobrať do Koločavy. S Baškou, Samom a Daliborom ideme dopredu, tí traja si v suchu bahnia v stane a ešte sa im nechce vyliezť. Vlečieme sa kopcami, mokrou trávou a predlhou dedinou. Cestou stretávame malých školákov - dnes je predsa prvý september! Decká na ulici na nás kričia: "Daj bombon!", na čo im zúfalá, premoknutá a hladná Baška odpovedá: "Ty daj bombon!" a deti sú hneď ticho... Cepr sa teší na čapované pivo ZIP dole v dedine. Sadáme do dreveného baru na pivo, ja si dávam "kolu." Postupne prichádzajú aj ostatní, nakupujeme ryžu, paradajky, melón, uhorky a chalvu. Spacák mám totálne premočený a stany sú tiež úplne mokré. Všetko rozkladáme po celom byte u Natalky (vešiak na chodbe spadol pod tiažou našich pršiplášťov a búnd). Kvasíme v teple a suchu, ani sa nám nič nechce robiť. Olesa mi kreslí do denníka - moju karikatúru... Nakoniec ideme von pozrieť drevenú cerkvu - tú povestnú, kde ešte na jar bolo Múzeum ateizmu. Teraz je zamknutá a nič v nej nie je. Vonku stále prší, my sedíme vnútri, pijeme čaj a Natalka zase varí strašne dobrú večeru. Je desať hodín večer. Zajtra ráno vyrážame z Koločavy do Solotviny - soľných baní a ďalší deň do Mukačeva.

2.9. sobota

Okolo 10,00 vyrážame z Koločavy do Solotviny. Vezie nás Valerij na starom dobrom UAZíku. Dalibor rozpráva príhodu, ako minule na soľných jazerách videl navážať hnoj rovno do jedného z nich. Všetci mu veríme. Len Valerij ho rýchlo schladí, že to tam navážali to blato, ktorým sa ľudia mažú, aby boli "zdorovi."

Vchádzame do areálu s drevenými chatkami a soľnými jazierkami. Rentujeme jednu celú chatku so šiestimi posteľami pre seba, Cepr s Valerijom budú spať v mikrobuse. Cestou ku chate ma osloví nejaký čudný chlapík, od hlavy po päty natretý bahnom: "Prosím vás, neviděli jste tady ňáký černochy?" Bolo mi jasné, že to môže byť jedine Daliborov ukrajinský kamarát, žurnalista Oleksa. Ale predsa som sa ho trochu zľakla.

Kúpanie v jazere je dosť namáhavé, lebo slaná voda nás štípe aj za nechtami. Človek si tam môže ľahnúť a voda ho udrží na hladine.

O pol siedmej večer: návšteva soľných baní alias rekreačného a ozdravujúceho strediska pre astmatikov a ľudí chorých na pľúca a dýchacie cesty. Totálne industriálne prostredie, ošúchaná stará budova. Vnútri sme dostali prilby na hlavy a nasadili nás do výťahu. Tmavá kabína nás uniesla do 300 metrovej hĺbky pod zemou (asi 16,5 m pod hladinou mora). Všetky chodby sú vytesané do soli - soľné steny, na zemi soľné kryštáliky. V stenách vyrobené malé izbičky asi s piatimi - šiestimi posteľami pre pacientov, šatne, toalety, sprchy a na chodbách "chrchlítka". Chlapík (ktorému sme každý dali po jednom dolári) nám vysvetľuje ako sa sem ľudia chodia liečiť, aká je úspešnosť (dospelí asi 80%, deti 90% ). Vzduch je naozaj zvláštny - cítiť v ňom tú "slanosť" a trochu nás z toho bolia hlavy. Pôvodne sme tu mali prespať, ale keď sme to videli, boli sme radi, že sme ostali nad zemou. Pôsobilo to na nás trošku depresívne. Cepr vravel, že také mesačné liečenie tu pre cudzinca stojí asi 300 USD.

Vraciame sa do mesta, nakupujeme jedlo - klasika paradajky, chlieb, maslo a syr. Celý týždeň vlastne jeme to isté. Tu, blízko rumunských hraníc, je to všetko o čosi drahšie (stále však v podstate lacné...). Robíme brutálnu prežieračku, Oleksa rozpráva o Ukrajine, o Rusku, o výbuchu Černobyľu, aj o svojej robote. Ideme skoro spať, zajtra ráno totiž vstávame o piatej.

3.9. nedeľa

Vstávame ešte za tmy, balíme všetky pakšametle a o pol šiestej nám už "Džony" otvára bránu a my v daždi fachčíme Valerijovým UAZom do Mukačeva. Vraj je to asi tri hodiny cesty...

Mukačevo je pekné, asi 100-tisícové mesto, celkom upravené, v centre s kostolíkom, námestím a radnicou. Oleksa nás berie k sebe domov a varí čaj a kávu (je to moja prvá originál ukrajinská káva - Oleksa mi totiž vysvetlil, že s tou býčou krvou to je len čiastočne pravda...). Pozeráme telku - Markízu, STV, ale aj ukrajinskú hitparádu. Vonku prší, prší a prší. Vláčik do Užhorodu ide o 12:52 a vraj mu 30 km trvá 2 hodiny (vraví Dalibor). Tých kilometrov je trošku viacej a max. rýchlosť je asi 50km/hod. Drevené sedadlá, strašne špinavý turecký záchod a dvere do vagóna, čo sa dajú v pohode otvárať počas jazdy a určite by sa dalo pri tej závratnej rýchlosti aj vyskočiť a naskočiť do vlaku... Občas okolo prejde nejaká bábuška s morozivom, pivom, čokoládou alebo s vrecom plným chrumiek. V Čope zase nastupujú cigáni - muzikanti a vyhrávajú. V Užhorode nás víta slniečko a ...bus do Michaloviec. Lúčime sa s Oleksom, ktorý pocestuje naspäť do Mukačeva (kontakt: olivinsky@seznam.cz).

Na hraniciach strašne dlho čakáme. Sú tu traja colníci, ktorí nič nerobia, len tak postávajú namiesto toho, aby nás vybavili. Je to smiešne. Ešteže nám už žiadnu strachovku na vstup do SR netreba. Robíme si z toho srandu. Na slovenskej hranici čakáme tiež dlho a pripadá nám to všetko ako jedna veľká fraška ("aby sa nepovedalo"). Okolo piatej sme už v Michalovciach. Sadáme na obed do 17´s baru na supr jedlo. 17:56 ide vlak do Košíc. Večerné Košice sú pekné - najviac sa rozplýva Nezbud, lebo tu ešte nebola...

20:15 vlak do Popradu. Už sa blížime.

Vlak do Bratislavy ide až 0:39 a tak ideme všetci domov k Daliborovi, kde na nás čaká úžasná večera maminy Šebestovej. Všetkým nám je spolu pri tom jedle akosi dobre.

Vo vlaku do Bratislavy nie je jediné voľné sedadlo a preto ležíme na uličke pri smradľavom záchode, kde nás neustále niekto prekračuje a zakopáva o nás. Nič nenormálne po ceste na Ukrajine.... Domov prichádzame o piatej ráno.

KONIEC

denník spísala Tereza