1  2  3

Bolívia

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                   
16.deň                    Je jasné ráno a kontúra Parinacoty cez colnícke okienko je čistá, zasnežená sopka nad jazerom Chungara volá, podobne ako Sajama o kúsok nižšie. Chceme začať prírodným termálnym jazierkom pri dedinke Sajama v rovnomennom NP, máme šťastie, berie nás dvadsaťročný Caesar s dodávkou spolu s Američanmi, študentmi  polnohospodárskej fakulty toho času na praktickej stáži v Bolívii, ktorých prišiel vyzdvihnúť. Inak sa do dedinky nedá dostať, lebo sú tam len dve autá. Kúpanie s výhladom na zasnežené šesťtisícky pojedajúc broskyne z konzervy je skvelé, od výstupu upúšťame, pre množstvo snehu, nestabilné počasie a riziko búrok. Dedinka medzi horami, podobná tej na čílskej strane je úžasná, cintorín s modrými cyklistickými vencami, nepálené tehly, udupané ulice a námestie. Pohostinstvo 4. cenovej nápadne podobné tomu v Medveďove, vzduch víria krídla múch miesto komárov, jedlo je však teplé a dobré. Sme späť na colnici a otázku ako ďalej riešime spolu s asi desiatimi nízkymi opálenými pánmi s kabelami a ženičkami s farebnými nošami, nakoniec nás za 20 boliviáno zvezie na objednávku v dodávke miestny jefe, s pocitom dobrého biznisu hladko kĺže na ojazdených pneumatikách popršanou vozovkou medzi trávnatými kopčekmi a červenými skalami, v dialke ešte Sajama, potom už Illimani. Že sa ďalej nepohneme, si uvedomíme po dvoch hodinách márnej snahy vôbec zastaviť alebo potom sa pretlačiť do autobusu smer Tupiza – Oruro, lebo konkurencia je ozaj silná. Napriek velkým kabelám a neznalosti cudzích rečí, zato využívajúc nízkeho ťažiska a skúseností v danej veci, sa vždy niekto natlačí pred nami, my velíme strategický ústup, zháňať bus z La Paz bude istejšie, ako zastavovať ďalšie ráno. Residencial Uruguay nie je o nič iný ako si ho práve predstavujete, cenné veci si radšej vezmeme so sebou do mesta, nočné La Paz je predsa len bezpečnejšie ako nočný stolík v izbe. Prebieha výmena prezidentskej stráže, všade opäť hudba, stánky s jedlom, množstvo ludí koketujúcich s myšlienkou zakončiť večer amnéziou v ebriete.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
17.deň                    Tento deň je pomerne múčny, po kulinárskych deliktoch na trhu La Paz a obhliadke nespočetných obchodov s farebnými dekami, charangami a vysušenými vtákmi, Žilo uskutočňuje návštevu miestneho kurandera. V slnkom zaliatej uličke s plechovými dverami, za hrubými múrmi s diplomom šamana na stene pôsobí bolívijský odborník na neduhy tela i duše. Žilovi na smolu však nehovorí ani slovensky ani anglicky a debata má rýchly spád. Okolo jedenástej sadáme na autobus a vydávame sa už známou krajinou do Tupizy, kde prichádzame ďalší deň so svitaním. Babka, čo si ustlala v prázdnejšom batožinovom priestore na mechoch s volačím vystupuje čiperná a usmiata.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
18.deň                    Nasledujúci deň však všetko vyvažuje, hneď ráno berieme na dva dni vychudnuté kone s divnou srsťou a s osemnásťročným Clementem v šiltovke a roztrhanom tričku, ktorý tak „poco“ hovoril aj anglicky, vyrážame: Tupiza - smer na juh  do úchvatne farebných skalnatých údolí a kaňonov s kaktusmi. Je teplo, kone sú pokojné, moc neposlúchajú, robia to, čo kôň nášho sprievodcu. Najprv kráčame, to je pomalé, keď sa však kone cvalom rozbehnú, je to úplne iný pocit. Vela skúsenosti s jazdením sme doteraz nemali, ale tých 25 kilometrov sa celkom dalo, keby ten koník ale menej klusal, viac cválal a neňuchal všetko ako pes. Krajinu treba navštíviť, nie o nej písať. Spíme u Clementeho v malej dedine, kde býva so sestrou a ženou. Zablatené cesty, múry z nepálených tehál, množstvo zvierat, slamy, kameňov – proste Bolívijský vidiek zblízka. Úžasný zážitok krutej reality.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
19.deň                    Späť ideme tou istou cestou, lebo rieka sa nedá prebrodiť, nechávame napásť kone na zelenej tráve a ideme do ďalších kaňonov. Pri návrate do Tupizy leje ako z krhly. Keď končíme výlet na koni a zosadám z neho, som velmi spokojný, že sme nespadli, lebo aj Clemente, čo jazdil odmalička, sa dosť často držal vzadu sedla. Čo ďalej, Jediná sauna funguje raz týždenne – v nedelu – aj to len pre 15 ludí – preto sklamaní ešte pešo zájdeme do El Kaňonu, čo je krásna lokalita kúsok za mestom. Tiene sú dlhšie, kontrasty velmi ostré a údolie s uvedeným nečakaným menom sa ozaj oplatí, keď nie je nedela. V meste opäť napalujem fotky, zároveň konzumujem silný steak pripravený spomaleným reholníkom a večer modliac sa sadáme do nie zrovna najpohodlnejšieho a vôbec nie nového autobusu. Začína pre mňa autobusový maratón.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             

Argentína

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
20.deň                    Ráno Tarija, je už teraz o poznanie teplejšie, ale hlavne vlhkejšie. Tu na lavičke pred stanicou delíme veci, meníme ruksaky a rozchádzame sa – Žilo smer Villamontes, ja na juh – Aconcagua a Lake district. Keby som len nezabudol vypýtať tie purifikačné tablety a goráčové palčiaky. Za šesť hodín som v Bermejo, respektíve na hranici. Na colnici vypotený do bezvedomia skoro prídem o nervy a o rozum, keď ma poslabší colníci preháňajú hore dole po vypečenej asfaltke bez tieňa, je strašne teplo, stopercentná vlhkosť a džungla sa škerí zo všetkých strán. Dehydrovaný potom odchytévam na obdočke lokálny spoj z Aqua Blanca do Oránu, kde partia potetovaných chlapov s divými očami, špinavými tričkami, gulatými líčkami a velkými mechmi cestujú so súhlasom pána Kállaya, ktorý sa rozhodol stáviť niekolko rokov v tejto lokalite v červenom tričku vo funkcii kontrolóra autobusových lístkov, kontrolujúc zároveň tunajších plantážnikov a pašerákov a tým aj prevažnú časť miestnej produkcie koky. Orán. Konečne klimatizovaný bus, tu ma pre zmenu trasie zima. Salta. Choripan – špekačka v žemli so zeleninou a korením. Jeden, druhý, tretí -  tomu pred boxerskou arénou pred dvoma rokmi sa však nevyrovnajú. Zajtra ma víta Mendoza. Už to začne.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
21.deň                    Budím sa v oblasti Catamarcy, cesta nejde v okolí hôr, tie robia len kulisu na obzore, krajina je postupne suchšia, počasie lepšie. Mendoza je najzelenšie a tým najkrajšie  mesto aké som kedy videl. Ja tu však teraz riešim a vybavujem plynové bomby a požičovne vybavenia.  Páperka, mačky a duplexy stoja dokopy 100 dolárov na 3 týždne, od toho ustupujem, verím, že to nebudem potrebovať a mačky zoženiem na mieste. Je vela hodín, dávam si poslednú dobrú večeru a idem spať. V noci buntošia čílsky chlapci, čo prišli z diskotéky. Aconcagua čaká.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
22.deň                    Ráno buntoším pre zmenu ja, hlučne a rýchlo sa balím, mám nozaj naháňačky a stres. Najprv povolenie na 3 týždne na výstup (stojí 300 dolárov - pozor! office je presťahovaný z parku San Martina k informačnému centru v meste!), potom bomby, potom Carefour kde kupujem šesť chlebov, mizerné sladkosti, tonu tuniakov, sardiniek a paštek, pretože nemajú jednu prekliatu mäsovú konzervu alebo frankfurtské páry - bude horor na tomto vydržať týždeň. Ešte, že autobus mešká aspoň štvrť hodinu, musím ho stihnúť, lebo spať chcem v Confuencii. V Puente Inca stretám partiu Čechov, čo začali na Cotopaxi, tu ale skončili vyzimení pod vrcholom, a teraz cez pivovú penu pozerajú na snehy južnej steny. Dávajú mi pár dobrých rád, muly však neberiem a vyrážam o pól piatej nahor - s batohom plným jedla, v rukách spacák a stan. Bude to makačka, vyniesť to hore, ale potom sa mi pôjde lahšie, keď mi odbudne. Spoliehajúc na túto taktiku pomaly, pomaličky šlapem nahor, po ceste zastavujem ludí a pýtam sa na podmienky, viacerí podobní sólisti po úspechu mastia konečne dole. Úspešnosť väčších výprav ma moc nezaujíma. Všetci však hovoria o mačkách. Cesta mi je známa spred dvoch rokov, Confuencia je posunutá dokonca o niečo bližšie, ešte na prahu pred zostupom k rieke. Cesta je naozaj pomalá, včera som však nepil do rána víno ako naposledy, a tak o pol desiatej som hore. Stan nestaviam. Som dosť unavený.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
23.deň                    Vstávam pomerne skoro, bez zbytočného odkladu vyrážam, dnes to bude masaker. Asi 25 kilometrov do výšky 4300 metrov do Base Campu dlhým vyhriatym údolím. Kopce sú krásne, sfarbené do červena, do žlta, šedé žulové steny so snehom, zelená tráva pri potoku, vyššie holá suť. Cesta je velmi dlhá, šlapem asi 11 hodín, je to naozaj strašné, ku koncu s povinnými prestávkami, ale mám to za sebou. Som viac unavený, ako som plánoval, verím, že nedostanem preto horskú chorobu. Acetazolamid ani kortikoidy si na prevenciu nedávam, len analgetiká a zatial zaberajú. V Base Campe stretám Zbyňka,  požičiava mi mačky, čím rieši moju najväčšiu obavu. Teplá polievka je skvelá, platí sa tu v dolároch – za vodu aj toalety.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
24.deň                    Tretí deň si dávam oddychový, robím iba vynášku vecí – konzerv, bômb a vecí, čo nepotrebujem, na Campo Canada. Je tam pár stanov, väčšinou expedície, veci ponechávam volne medzi skalami, snáď mi nezmiznú. Hore idem 2,5 hodiny, je to psychicky zničujúce, dole len pól hodinu suťovým žlabom. Zvyšok oddychujem, kupujem si polievku, lebo na tuniaky moc chutí nemám. Tábor je velký, je tu viacero spoločností, každá má svoju vodu, stany, jedáleň, toalety, nosičov, muly. Topánky nepožičiavajú, mačky stoja aj 10 dolárov na deň. Je to tvrdý bussiness. Teplá sprcha 10 dolárov, večera 12 dolárov, telefón 3 doláre za minútu. Aspoň ten vrtulník je zadarmo. Je tu malá „galéria“ moderného umenia, ludia tu pobehujú väčšinou v profesionálnej výzbroji a profesionálnym výrazom v tvári, večer sa spí, miesto vysedávania pri gitare.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                              
25.deň                    Po silnom spánku sa necítim zle, preto pokračujem ďalej, beriem veci a vyšlapanou cestou idem na Canadu, bez predchádzajúcej nervozity, veci sú našťastie v poriadku, ludia sú dobrí aj tu. Campo Canada (5000 metrov) je za výraznou ostrohou na severozápadnom svahu, pár stanov je aj kus mimo cesty na juhozápad, kde je snehové pole. Stretám Brazílčana s Japoncom, s ktorými sa obiehame už tretí deň, sú odhodlaní a taktizujú, pripomína to charaktery z ringu tajných zápasení z akčných filmov. Je tu hodne Argentínčanov, Američanov, Chilanov, Španielov, Angličanov, Čechov, Holanďanov. Počasie je dobré, na ceste zatial žiaden sneh, vyššie už ale nie je voda, ale snehových polí na topenie je dostatok, tablety nepoužíva nikto. Duplexy prakticky všetci. Beriem odložené veci a idem na Nido Condores, za Cambio Pendiante je cesta príjemná menším stúpaním, aj tu na hrane je niekolko stanov. Veci ponechávam na Nide, chlapík zo správy parku sa mi vyhráža, že bez duplexov ma nepustí nahor. Z Nida je už slušný výhlad, vrchol nevyzerá ďaleko a snehu je málo, zato na južných svahoch okolitých kopcov je ho hodne, aj keď sú značne nižšie. Vraciam sa spať na Canadu, fúka stredne silný vietor, večer v takej výške je úžasný.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
26.deň                    Netrpezlivosť rastie, človek však už cíti, že niečo má už za sebou, pomaly sa ide hore, toto nie je už žiadna dlhá nepríjemná vyhriata dolina. Ráno jedna tabletka, vstávam a vyrážam však pomerne neskoro. Ešte mám na dnes dosť vody z Base Campu, za chvílu som v Nido Condores (5500 metrov) - velkom tábore na širokej terase severnej rázsochy, odkial plánujem zajtra vyraziť na vrchol. Na Berline spať nebudem, moc sa tým nezíska. Večer ešte vybehnem nad spomínaný Berlin asi do 6000, kde stretám prvého a posledného Rusa, taktiež na obhliadke terénu. Keď si spomeniem, ako mi bolo na Licancabure, teraz je to ako výlet na Kokořín. Chodníkov je vela, všetky idú nahor, verím, že potme nezablúdim. Ešte netuším, ako podstatná sa stane táto moja prechádzka. Večer 3 hodiny topím 6 litrov vody zo snehu na malom plynovom variči, funguje perfektne. Spím velmi zle, podobne ako vraj ostatní ludia pred výstupom, v spacáku mám vela vecí, je zima, celú noc sa mi sníva, že ma okrádajú.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
27.deň                   Vstávam až o tretej, zle vyspatý, vyrážam až štvrtej. Je -12, počasie dobré, Aconcagua jemne osvetlená mesiacom, sneh sa ligoce. Vietor nefúka, všade ticho, ostatní už vyrazili, idem sám. Cestu poznám, na Berline som o šiestej,  ide hladko, je -18 a začína svitať. Až pri Independencii doháňam prvých – respektíve posledných ludí, je asi 8 hodín, začína byť teplejšie, musím si však na variči zohriať nohy, lebo na lavej od začiatku cítim zimu na prsty. Velmi to pomáha, až do konca nemám problém, napriek niekolkohodinovému pochodu snehom, o čom zatial netuším. Sedíme na slnku na drevách rozbitého refugia Independencia,  pijeme čaj, drvivá väčšina ludí nasadzuje mačky, ja pokračujem bez. Chodník snehom nie je prudký a nešmýka sa. Prechádzame cez hranu rebra späť na severnú stranu na prudký traverz, ide sa mi velmi dobre, predbieham viacero skupín, Calaneta je síce strmá, nasadzujem mačky, dá ale sa diktovať tempo a drobnými krokmi stúpať plynule nahor. Všetko leží pod nami, Base camp i ladové kopce nad ním – drobné a stratené vo zvlnenej krajine až po horizont. Prichádzam k velkej skale pod ktorou sa stáča chodník dolava na záverečnú pasáž pod vrcholom. Je to však kritický moment, na suťovom teréne bez zrejmého chodníka je postup extrémne vyčerpávajúci, nasledujúcich 100 výškových metrov ma úplne zničí. Na vrchol to nie je ďaleko, výstup je odteraz utrpením, nielen pre mňa, ale aj pre ostatných, doťahujeme sa navzájom o dva kroky. Hlavne vinou chodníka, ktorý je absolútne neudržovaný, zošlapaný, je to zrada tých, čo sa starajú o park. Nepomáha jedlo, oddych, každú chvílu rozmýšlam, či sa nepreberiem v Mendoze, keď zavriem oči. Zastavujem každých desať krokov, viem, že hore vyjdem, ale čo potom. Záverečný výšvih a som hore. Na šiesty deň, po desiatich hodinách z Nida. Jemne zvlnená vrcholová žulová plocha velkosti hádzanárskeho hriska, s plechovým krížom, prakticky bez snehu. Kto chce urobiť krok vyššie, musí ísť na druhú stranu zemegule, všetko je pod nami. Len to nie je vidieť, počasie sa zhoršuje, všade sú len oblaky a výhlad nie je žiadny. Ludia sa fotia, zababušení do farebného goretexu, dvíhajú ruky nad hlavu. Zatial nefúka vietor, je „extrémne teplo“, som len v civilných nohaviciach, košeli a klobúku, také počasie som na vrchol Aconcagua  nečakal. Tri vrstvy mám v batohu. Keď opadne nevýslovná radosť, o druhej idem nadol, to už začína fukať a husto snežiť, hmla hustne. Spolu s jedným Čechom ideme nadol, velmi pomaly, aj šmýkanie suťou je namáhavé. Postupne nasnežilo 20-30 čísel snehu, je naozaj zima, hmla na 30-50 metrov, našťastie však nefúka silný vietor. Po Independenciu je len jeden chodník, ďalej je to problém - nie sú tu tyče, tobôž stromy - chodníky, svahy, všetko je zasnežené. Odhadujeme smer, únava zo stresu, že stratíme smer, razom mizne. Priberáme Američana z Michiganu a spolu ideme nadol. Minieme Berlin a už vôbec nevieme či ideme dobre, orientácia podla kompasu je len približná. Našťastie spoznávam cestu z včerajšej obhliadky a nakoniec nájdeme aj tábor Nido. V tej hmle sme ale mohli kludne prejsť 200 metrov okolo a ani by sme o tom nevedeli. Po ceste ešte doslova zachraňujeme jedného Holanďana v oranžovej goretexke, ktorý vôbec nevedel kde je, ani ktorým smerom približne je tábor. Posledné na čo mi zostávajú sily je ukrutná hádka s rangerom o značení chodníkov, moc si z nej ale asi nezobral, tak o rok to asi lepšie nebude. Ludia pozor!, toto nie sú Tatry, tu môžete ísť kilometre a nikam neprídete, vždy treba rozmýšlať čo ak... Stan mám kompletne zasnežený. Je to tu ako v rozprávke. Chcel som sa zbaliť a ísť dole do Base Campu, ale v takomto počasí to nehrozí. Rozprávka to ale nie je pre tých, čo dnes prišli sem. Na Aconcaguu môžu zabudnúť, ten sneh tu vydrží aj týždeň. Je mi lúto Brazílca s Japoncom.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
28.deň                   Ráno je biele, sneh je komplet všade. Rýchlo sa balím a padám, večer chcem byť v Mendoze. Zostupujem snehovou pláňou ku Cambiu, potom sa ide lahšie, v shehu a štrku sute sa valím nadol, je to ale namáhavejšie – hlavne po včerajšku. Sneh je asi do výšky 4700 metrov. V Base Campe sa zbavujem prebytočného jedla, plynových bômb – hojný prezent zásob pre kompániu, vďačnosť je však nízka, polievku si musím platiť. O druhej odchádzam, tí čo sú v Base Campe, nemajú potuchu o snehovej nádielke, čo ich čaká hore. Mal som velké šťastie, keby som sa rozhodol spať na Berline, alebo sa zdržal o jediný deň, 300 dolárov by som vyhodil zbytočne. Dolu sa velmi ponáhlam, posledný autobus ide o deviatej. Robím len dve malé prestávky, v snahe ušetriť po prechode cez most pri Confluencii sa nevraciam, ale skúšam nadivoko, po stopách ďalej dole. Tam je prielom, preto sa opäť po stopách  štverám napriamo na kopec, ktorý ma nepustí popri rieke. Je to vysoké a nebezpečné, keby mi vypadol spacák z ruky, je zle. Postupne zrýchlujem, od vstupu do parku bežím. Túžba vypadnúť odtialto a dýchať iný vzduch je strašná. Svetlá Puente Inca sa približujú, na autobus nakoniec ešte čakám, ide o pól desiatej. Bol to strašný, 45 kilometrový zostup. Stretám Srbov na Punto Vacas, "naj sme živi i zdravi!" Spím celú cestu. Je tu  Mendoza a ja pokračujem v spaní v  hodinovom hotelíku pri stanici, na lepšie o jednej v noci nebol čas.                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
29.deň                 Ráno sa cítim skvele, dávam si prechádzku mestom a mám pocit, že sa pôjdem vykúpať k moru. Cesta mi zaberie celý deň, obradu na colnici je s bázňou venovaná patričná kratochvíla - rentgeny, psy, papieriky, pečiatky. Nasledujú strmé serpentíny a obdivuhodná železnica na nekonečných suťových svahoch nalavoboku, dolina s cestou lemovanou tisíckami kaktusov,  večer však už traslavým autobusom uháňame teplým vzduchom k moru, vyhadzuje ma asi o polnoci vo Viňa del Mar. Držky v žemli potešia v ktorúkolvek i nočnú hodinu, s mojimi rozpukanými ústami je to ale vážny problém. Chile opäť víta svojimi cenami, bývanie na priváte u staršej dámy za primeranú cenu poskytuje očakávaný prepych po týždni strádania v horách.

Chile

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
30.deň                   Toto je jediný doslova oddychový deň, keď robím všetko pomaly, periem veci, jem, kúpem sa v mori. Viňa del Mar je ako stvorené na tieto činnosti, piesková pláž blízkeho letoviska Rňaca je prekrásna, dosť plná, s velkými vlnami a studenou vodou, všade konfitéria, dobré jedlo, zelené palmy. Až večer sa pohýnam ďalej, zaspávam  v autobuse spoločnosti Turbus triedy semicama, ktorá sa pohodlnosťou nelíši od vypelichaných matracov v službe.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
31.deň                   Ráno ma budia v Temuco, ešte dezorientovaný vystupujem v hlavnom meste Araucánie, mesto so silným vplyvom Mapučskej kultúry, ktorá Španielom najdlhšej odolávala a ich odpor zlomili až v polovici devätnásteho storočia. Mesto bez zbytočne uchvacujúceho okolia, centrálnej autobusovej stanice a klobások z konského mäsa je nenápadné, s ošarpanými ulicami, tržnicou prepchatou indiánskymi suvenírmi. Tu vybavujem nevyhnutné veci, márne zháňam informácie o prístupnosti národných parkov a sopiek. Smer Villarica a odtial Pucón, dvojica príjemných rekreačných stredísk na brehoch jazera  Pucón s priezračnou vodou,  krásnymi plážami s čiernym pieskom, krásnymi ulicami a z dreva a kameňa postavenými hotelmi a kasínami. Okrem pláže bez psov (v Chile neobvyklé) je mojim hlavným cielom zasnežená, neustále dymiaca sopka Villarica. Podvečer vyrážam, najprv pešo, potom taxíkom – z mesta asi 7 km ku vstupu do národného parku. Tam trávim noc, ešte večer prichádza vela áut, ktoré idú západ slnka pozrieť z miesta ešte vyššie položenej stanice lanovky. V noci sa nad sopkou vznáša červený premenlivý oblak výparov, zospodu ožarovaných lávou. Keď sopka pred dvadsiatimi rokmi vybuchla, lávové splazy sa zastavili tesne pred Pucónom.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
32.deň                   Vstávam velmi skoro, k stanici lanovky lyžiarskeho strediska Villarica ma berie rodinka výletníkov. Na lanovku nečakám, beriem sa nahor, nad hlavou mi o chvílu prúdia davy doobliekaných vulkanológov. Hore sa rozprávam so sprievodcom o miestnych pomeroch, na Llaimu radí ísť z východu, lebo z juhu a západu je to o hubu. Tu však s istotou vystupujú desiatky turistov privezených mikrobusmi cestovných kancelárii a po rýchlokurze práce s cepínom sa vydávajú nahor. Prevažná väčšina výstupu ide snehovým chodníkom, ktorý na stúpajúcom slnku mäkne, výpravy v husacom rade helma za helmou idú nahor, s čakanmi vzorne hompálajúc pri boku. Počasie je nádherné, opar z kopcov sa dvíha, výstup je však dlhší než som predpokladal. Vrchná časť je bez snehu, na kráterovej hrane podla vetra pekelný smrad, ak zafúka smerom od krátera. Pôvodný zámer spať na vrchole som síce nezrealizoval, ďalší krát by som však neváhal, vstupné sa dá zaplatiť i cestou nadol. Kráter má asi 200 -300 metrov a pohlad nadol, kde strieka žeravá červená láva je jedinečný. Majstri fotografi so statívmi utierajú slzy zo sírnych výparov, zhlboka potom dýchajú, zábery erupcií však stoja za to. Ďalej možno perfektne vidieť vulkány ako Lanin, Quetruplán na východe, LLaima, Lonquimay, Tolhulaca na severe, Coshuenco, Tronador na juhu, Osorno je v oblakoch. Cesta nadol vedie po zadku vyšmýkanými toboganmi, kde sa zá nabrať celkom slušná rýchlosť, opäť k radosti uniformovaných zúčastnených výletníkov. Ďalšia cesta suťou nie je o nič ťažšia, za chvílu som medzi stromami s bielymi kmeňmi a zelenými korunami, cez ktoré presvitá Villarica. Údajne sa tu natáčal i nejaký prehistorický americký film. Nadol sa na dvakrát zveziem, vraciam rangerovi požičaný cepín (ktorý je vhodnejší ako mačky). Poobede oddychujem v Pucóne a s malou Čilankou sa túlame po meste. Navečer idem cez agentúru aj s Izraelcami do nedalekých prírodných termálnych bazénikov, kde do noci  užívame aquas calientes.
                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
33.deň                   Na ďalší deň trochu mením plán, v tejto oblasti sa mi velmi páči a vsádzam na NP Huerquehue – real qem of this area. LP niekedy lúbi preháňať, toto však vidieť treba. Kým ste neboli v araukáriovom lese, tak ste v lese vôbec neboli a váhať netreba. Mal som na to len 7 hodín, kým ma ďalší autobus neunášal ďalej na juh, ale vhodnejšie by boli 2 dni. Začíname nenápadnou lagúnou a entrádou so vstupným 7 dolárov, terén sa postupne okolo vodopádov a snových výhladov na zasnežený vn. Villarica dvíha na prah, za ktorým sú smaragdové lagúny obkolesený skalnými útesmi ponorenými do divokosti zelenej prírody, je to džungla mierneho pásma s ozrutnými stromiskami s kôrou bielou alebo ako lanami obmotanou, nad ktorými ešte dominujú machom porastené ozrutné Araukárie, ktoré Španieli volali aj dáždnikovité stromy. V rýchlosti sa kúpem s jednou Austrálčankou, nasávam teplo a vôňu lesa, čo sa šíri nad lagúnou, musím ale už bežať, lebo cesta volá. Zisťujem, že preto cestujem stále sám, lebo nikto sa tak neponáhla ako ja. Je to daň za krátky čas a to, že mám v merku tolko vecí, ktoré si nechcem odoprieť. Pucón Villarica, Lago Calafquen, Koňirape, Lago Panguipulli, Puerto Fui. Scenerická je cesta lokálnymi spojmi s rozpáranými sedačkami v spoločnosti miestnych ludí - s výhladom na sopky a jazerá z riek zahradených lávovými splazmi. V malej tmavej rybárskej dedinke Puerto Fui nocujem, posledný trajekt odišiel o šiestej.
                                                                                                                                    

Argentína

                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             
34.deň                   Ladovcové Lago Pirihueica nemožno prekonať inak, len trajektom - prvý odchádza o ôsmej. Jazero je tiché a krásne, hory okolo strmé, porastené lesmi. Na druhom brehu by som sa nespoliehal na autobusovú dopravu, po pár kilometroch je colnica s Argentínou, procedúra tu je v podstate blesková, po ňu argentínsky autobus možno chodí. Mňa berú ludia čo tade prechádzajú až do San Martin de los Andes – cez NP Lanin. Odhliadnuc od veľkých jazier kraj hodne pripomína Slovensko – husté lesy, zaoblené kopce a zelené lúky. San Marin je príjemné letovisko, v ktorom sa moc nezdržujem, krásnou cestou siedmych jazier (Ruta de los siete lagos), ktorá zodpovedá názvu, prichádzam do Villa Angostura – prepychovejšieho letoviska pri jazere Nahuel Huapi rovnomenného parku, len kúsok od Bariloche. Počasie je zlé, trekovať som tu ani neplánoval, nepodarí sa mi ale dostať sa ešte ten deň späť do Chile, lebo autobusy sú plné na dva dni dopredu a za 3 hodiny stopovania v striedavom daždi ma nikto nevzal. Aj keď nadávam ako pohan, všetko zlé je na niečo dobré, večer v pizzérii stretám neskutočného nemeckého cestovatela, ktorému kamaráta odviezli domov pre flebotrombózu a tak s velkým čiernym psom chodí krajinou, doslova chodí, lebo ho nikto nevezme so psom do autobusu. Za 3 týždne nachodil asi 850 km, je to čudák, žil 4 roky medzi severoamerickými indiánmi, precestoval Áziu, prestopoval Austráliu a teraz uvažuje, že sa vráti do Pucónu, kde s kamarátom rozbehnú bussines so snežnicami.