 |
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
 |
[15.8.] Keďže do hôr sa stále neoplatí, vraciame sa do Balykči k Ysyk-kulu.
Autobus sa cestou niekoľkokrát pokazil a motor pod našimi sedadlami vyrábal horúcu
atmosféru. Nakoniec sme dorazili do Balykči a konečne sme sa poobzerali po meste
a uzreli ten ospevovaný Ysyk-kul. Pri jazere frčal napriek nie práve príjemnému
počasiu čulý plážový život: od kúpajúcich sa obtlstlých ruských ženičiek a hráčov
plážového volejbalu až po detičky v zimných kombinézach. Našli sme Ysyk-kul, Ysyk-kul
našiel nás... V podobe babky Váli, ruskej ježibaby, ktorej sme sa vydali do rúk
na celé tri dni a noci. Ubytovala nás v izbe s posteľami v štýle "keď raz
ľahnem, už nevstanem", televízorom, kuchynkou a záchodom asi 200 metrov od
domu (takže naše nočné potreby boli spojené s úporným presviedčaním "charóšej
sabáčky", aby nás pustila von:-) a toto všetko korunovala stále vzrastajúca
pozornosť tety Váli, ktorá svoje prejavy náklonnosti sprevádzala častými dobrosrdečnými
a ilustračnými citoslovcami ako ti-ti-ti, ču-ču-ču a ďalšie, a nemenej častými
stachanmi vodky...
|
 |
[16.8.] Ráno sme s neodmietnuteľnou pomocou tety Váli nasadli do už tak
plnej maršrutky a mierili do Čolpon-aty, najvychytenejšieho letoviska pri Ysyk-kule.
Je tu celkom fajn piesková pláž s pár skalnými, ktorým nevadí, že stále prší.
Neďaleko je Akajevova prezidencia (rezidencia prezidenta) a za mestom na poli
porozhadzované kamene s petroglyfmi. Pradávne zvieratká a lovci očíslované dôslednými
sovietskymi archeológmi.
Na stanici nás čakalo prekvapenie: slovenskí cestovatelia. To sa vo svete až tak
často nevyskytuje ako napríklad českí či poľskí cestovatelia:-) Už odchádzali
z Čolpon-aty tak nám len rýchlo povedali o hudobnom festivale, ktorý sa práve
konal na miestnom hipodróme. Vybrali sme sa tam, no program začínal až večer a
my sme sa museli dnes vrátiť do Balykči. A báli sme sa, že naša drahá teta Váľa
zburcuje milíciu, ak sa nevrátime pred polnocou...
|
 |
[17.8.] Z domu sa nám podarilo vypadnúť veľmi skoro ráno, ujsť bábuške,
opäť prešliapať dlhú cestu na stanicu a tam sadnúť (spolu s distingvovaným japonským
chlápätkom) na taxík do Biškeku. Ó civilizácia!! Dávame si kávičku a božskú baklavu
a potom sa vrháme do mora byrokracie: najprv vybavujeme kazašské víza, potom letenku.
Riaditeľstvo Aeroflotu (kde musíme bookovať naše letenky) je našťastie blízko
Ošského bazáru, takže môžeme spojiť nepríjemné s užitočným a okrem leteniek odbaviť
aj poriadny obed...
Večer sa vraciame k našej drahej bábuške, ktorá sa pre smútok za nami totálne
schlastala a keď sme sa asi o pol jednej v noci snažili dostať domov, zobudili
sme široké - ďaleké susedstvo, kým nám prišla otvoriť. Vysvitlo, že medzičasom
ubytovala aj iných rekreantov a pomaly začala vypratávať našu izbu. Našťastie
naše veci ostali všetky...
|
 |
[18.8.] Vonku svieti slnko. Neuveriteľné. Konečne sa naplno venujeme kúpaniu
v Ysyk-kule. Treba ísť ďaleko od brehu, aby voda siahala aspoň po plecia. A potom...
stojíš na kraji nekonečnej modrej slanej vodnej plochy, sám, všade okolo sú hory,
tie pred tebou, v diaľke, sa jagajú snehom, slnko páli a čaj je nedočkavý. Musíš
vyraziť...
S potláčanou radosťou a náhlivosťou sa lúčime s bábuškou. Podarilo sa! Unikli
sme ježibabe! Vieme, že tete Váli na Ozernej 246 sa budeme nadosmrti vyhýbať a
odporúčať ju len nepriateľom.
Už druhýkrát smerujeme narynským autobusom na juh, no teraz už skutočne vystupujeme
v tritisícmetrovom Dolonskom priesmyku, odkiaľ smerujeme k jazeru Song-kul. Stúpame
do 3500 metrového sedla, cez ktorý vedú bzučiace mamutie stĺpy elektrinu do Číny.
Na druhej strane sedla sme vstúpili do čarovnej krajiny. Zvlnená zelená krajina
sa na západe rozplývala v oslepujúcom večernom slnku, inde sa v diaľke blyšťali
zasnežené štíty... Z dolinky pred nami sa vynorili dvaja miestni kovboji, zo stráne
prihrmelo stádo divokých koní, ktoré si nás zobďaleč zvedavo obzerali. Na horizonte
zmizla karavána... (Neskôr sme zistili, že išlo o skupinu turistov:-)
Zistili sme, že sme zišli z cesty, takže sme si to hodili azimutálne (ako ešte
veľakrát), čo však v zvlnenej trávnatej krajine nebol problém.
|
 |
[19.8.] Ráno nám kravy takmer zožrali stan, tak sme radšej rýchlo vyrazili.
Po čase sme stretli týpka na koni - Džumabega. Pozval nás k sebe do jurty, vraj
k Song-kulu už aj tak dnes nedôjdeme. Dobre. Dal nám list, v ktorom ukladal svojej
žene, aby starostlivo prijala "českých turistov" a odcválal. My sme
sa vybrali k jeho jurte, cestou sme vyliezli na Kyndik, Pupok, 3500 metrový vŕšok,
z ktorého sme sa porozhliadli po okolí. Bláznivá krajina, kde strelka kompasu
položeného na skale poskakuje hore dole, kde sa celé leto slobodne preháňajú nestrážené
kone, kde podivné kamene lemované neviditeľnými lenivými riečkami s priezračnou
vodou vyrastajú z mäkkého koberca zelenej trávy. Cez deň ju spaľuje to najostrejšie
slnko, v noci mráz... Pred pár dňami tu vraj snežilo.
V Džumabekovmom džajle, čiže letovisku s dvoma - troma jurtami, pár ťavami a kopou
koní, nás privítali srdečne. Kumys sme museli ochutnať v každej jurte, porozprávať
sme sa museli so všetkými. Večer sme vo veľkej pohode a zhode vyriešili všetky
svetové problémy; jediná vec, na ktorej sme sa celkom nezhodli, bol podľa nich
pozitívny vplyv uránu na potenciu a chuť na sex:-)
V noci sa občas z jurty ozval hlasný výkrik. To Džumabeg odháňal vlkov...
|
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
|
|
|
