 |
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
 |
[1.9.] V Šimkente, poslednom veľkom meste pred uzbeckými hranicami, autobusár
posadil zvyšných šesť cestujúcich do maršrutky, vraj sa mu neoplatí chodiť kvôli
tomu až na hranicu a otočil to späť.
Všetci cestujúci v maršrutke boli Uzbeci, ktorí chceli stihnúť dnešné oslavy 10.
výročia uzbeckej nezávislosti. Pri predstave uzbeckého patriotizmu a prezidentovho
megalomanstva sme očakávali niečo obrovské, šialené, dych vyrážajúce. Zatiaľ sme
však len sedeli v maršrutke a blížili sa k hranici. Hraničná kontrola prebehla
našťastie bez problémov. Kazaši si nevšimli, že sme podľa pečiatky prekročili
pobyt o jeden deň a Uzbekov našťastie nič nezaujímalo. A tak s istým pocitom úľavy
sa vraciame do krajiny doterných taxikárov, príjemných čajchán, najsladších melónov
a 40 stupňových teplôt...
Pohybovať sa dnes po Taškente nie je vôbec ľahké. Metro vraj nechodí a ostatná
doprava tiež viazne akosi viazne a cesty do centra uzavreté. Pretože všetci, skutočne
všetci, teda aj taxikári (!) a trhovníci (!!) sú v meste a oslavujú a teda nepotrebujú
sa nikam dopravovať. Jediní, čo nezaháľajú, sú policajti. Aspoň 10 krát nás kontrolovali;
s našimi veľkými batohmi a exotickým vzhľadom sme veľmi nápadní, teda je najväčšia
pravdepodobnosť, že sme: 1.) teroristi, 2.) atentátnici, 3.) masoví vrahovia,
4.) americkí špióni, 5.) pyrotechnici z Marsu. Blbci. Nenašli ani plný ešus plastickej
trhaviny ani heroín napchatý v pre istotu smradľavých ponožkách...
Prepracovali sme sa k telefónu, no u našich známych Abdurachimovcov to nikto nebral
a tak nám nezostávalo nič iné, len sa ísť flákať. Kam? Predsa na bazár. Našťastie
pár odpadlíkov nevlastencov sa predsa len rozhodli dnešný deň neoslavovať, respektíve
oslavovať prácou, respektíve biznisom. Tak sme sa mohli najesť a vypiť opäť litre
zeleného čaju. A stratiť sa v úzkych kľukatých uličkách starého mesta, ktoré takto
vyzeralo určite už za čias Džingischána, len vtedy tam asi nebol asfalt na cestách
a moskviče a nablýskané lady, ale určite tam boli dedovia hrajúci šach v čajchane
nad vodou a decká kúpajúce sa v kanále, tí starší v ňom chytali ryby, ženičky
okolo trkotali...
Potom sme zamierili priamo k Abdurachimovcom, zazvonili na dvere a po chvíli napätia
nám skutočne otvorila Džamšidova mamina a všetko bolo v poriadku...
Večer sme s celou rodinkou vyrazili do mesta. Ohňostroj, gigantická svetelná výzdoba,
policajné kordóny, karaoke, masy ľudí, to všetko sa divo mihalo v dyme zo šašlikov,
reklamy na koka-kolu blikali, repráky sa prehlušovali, ľudia do seba vrážali,
čašníčky ťahali ľudí do preplnených reštaurácií, všetci kričali, spievali, smiali
sa, matky hľadali zatúlané deti, zhmotnená intenzita, oslava pre oslavu... Len
Islama Karimova sa nám zhliadnuť nepodarilo...
|
 |
[2.9.] Samarkand. Mesto staré a slávne, postavené zo zlata piesku a tyrkysov
mozaík. A cesta k nemu je hodvábna... Tá naša dnešná bola o čosi prozaickejšia.
V rozbitej preplnenej (ale takej ozajstnej "našej") karose sa jednotvárne
kilometre bavlny len pomaly míňajú. A keď nakoniec dorazíme do Samarkandu, dnes
moderného industriálneho mesta, situácia sa nemení: nudné polia hlinených domcov
medzi vŕškami. Pyšné hlavné mesto Timurovej ríše... Len zrazu sa medzi stromami
zablysne iný odtieň zelenej. Turecká zelená, tyrkysová. Farba kopúl a mozaík na
portáloch mešít, ktoré vyrastajú z dymu uličiek a vravy rušného bazára, kde môžete
kúpiť Aladinovu lampu a ebenového koníka, šafran a hodváb, digitálky a dýky s
ligotavou čepeľou, tie najsladšie melóny, granátové jablká aj figy na dlhú cestu
púšťou, chalvu a sezam a bonaqu, postroj na koňa a motorový olej, skrátka všetko,
staré aj nové, tak ako z hranatých tvarov soc-realizmu vyrastajú zelené blýskavé
chrámy, obrovské, pyšné, vertikálne, neuveriteľné. S nepochopiteľnou matematikou
mozaík. Pochádzajúce z iného sveta...
Skladáme sa v hoteli oproti bazáru a obrej mešite Bibi-chanym. Tak toto miesto
má atmosféru. Trošku ukričanú a zadymenú, trochu lenivo nostalgickú. S mäkkým
svetlom v rozviatom hodvábe. Takto by v americkom filme vyzeral samarkandský hotel
spred sto rokov, všade by sedeli dámy v bielom mušelíne a páni s cigarami v ústach,
hľadali by stopy Marka Pola a pokukovali po sporo oblečených miestnych krásaviciach...
No. V skutočnosti v tom čase patril Samarkand bucharským chánom, ktorí sotva ktorého
cudzinca nenabodli na kôl. Ženy chodili zahalené od hlavy po päty. Doslova. A
Samarkand bol vyľudnený, zničilo ho sčasti zemetrasenie, mor, potom dlho, dlho
nič, až prišli Sovieti s budovateľským nadšením a dekadentnej orientálnej rozprávke
upravili proporcie. Našťastie nie všetko sa dá zničiť...
Motáme sa po uličkách aj uliciach, nakúkame do mešít, vyhýbame sa zájazdom nemeckých
a amerických dôchodcov a predavačom suvenírov, posedávame v lunaparku. V jednej
z veľkých čajchán je neobvyklý ruch. Svadba. Hneď sme zatiahnutí dovnútra, nezaobíde
sa to bez pár šálok koňaku či vodky a jedovato zelenej malinovky. Našťastie uzbecké
svadby končia tak okolo desiatej inak by sme obišli zle.
|
 |
[3.9.] Čo nás ešte čaká v Samarkande: Ulička hrobiek na miestnom cintoríne,
kde sú pochovaní všetci miestni emirovia a cháni, tyrkysová ulička a tichá biela
mešitka stratená v spleti chodieb, mozaiky a ornamenty, prudké schody rozpálené
od slnka, je to všetko len nie ponuré, strašidelné a pohrebné, aké by hrobky asi
mali byť. Ďalej Ulugbekovo observatórium na vŕšku (voľakedy za mestom). Ulugbek
bol Timurovým vnukom, obľúbeným, no asi nie veľmi vydareným - venoval sa viac
hviezdam a umeniu než vojnám:-)
V pravý čas vyrážame na autobus do Buchary. Cesta prebieha vcelku úspešne: prvých
100 z 250km sme prešli za 4 hodiny. Do Buchary sme teda dorazili asi o 11 v noci,
čo nie je veľmi príjemný čas, tak sme radšej hneď pokračovali smerom na Chivu,
čo je ďalšie uzbecké historické mesto.
|
 |
[4.9.] Ráno nás vysadili z autobusu v strede nejakej veľkej dediny, no
ani sme sa nemuseli spamätávať a už sme sedeli v maršrutke do Urgenča, kde sme
sa nechali ukecať taxikárom, že nás odvezie do Chivy a zoženie aj lacný hotel.
Svätá prostota! Už sme tu vyše mesiaca a stále sa necháme ukecať nejakým hnusným
zdieračom!! Ale keď človeku sa po noci v autobuse chce ták spáť...
Pred Chivou sa polia postupne zmenili na púšť a zrazu bola pred nami zelená oáza
s hlinenými hradbami starého mesta, ružové v rannom slnku. Starý priateľ genius
loci...
Taxikár nás vyložil u svojho známeho, ktorý nás ubytoval v hosťovskej izbe, trochu
sme pospali a poobede sme sa vybrali do mesta. Stará Chiva je skoro úplne zachované
mesto z 18. storočia, bez nových budov, obkolesené vysokými hradbami, trochu skanzen,
trochu rozprávka... Pri vstupe do mesta sa od cudzincov vyberá vstupné asi 4USD,
no iba v Západnej bráne. Ostatné tri sú nestrážené:-) Takže s ľahkou mysľou a
slobodne sa túlame úzkymi uličkami, rozpálenými slnkom až na nevydržanie, nazeráme
do háremu, do mešít, tmavých chladných siení s vzácnymi drevenými stĺporadiami,
zelenými mozaikami, minaretmi štíhlymi a vysokými aj takými, čo pripomínajú komíny
jadrových elektrární, kupujeme na bazári obrovský žltý melón a v tieni stromov
na posteli nad rybníčkom debatujeme s prastarou zázračnou babkou a dedom, čo si
vykrúca fúzy ako Salvator Dalí... Večer sme sa ešte vyšplhali na vežu v starej
chánskej pevnosti. Západ slnka bol tak dokonalý, že sa už nedal nazvať gýčovým.
Kvôli takémuto pohľadu sa už oplatí potiahnuť párkrát tú stoličku:-) Panské sídlo
sa topilo v krvavom svetle a zatiaľ v podhradí ľudia žili, z uličiek stúpal dym,
trúbenie áut a rytmy ruského popu. Žiť treba:-)
|
 |
[5.9.] Poobede mierime k zastávke trolejbusu, ktorý premáva medzi Chivou
a Urgenčom (asi 40km:-) a je najlacnejšou a teda najobľúbenejšou formou dopravy.
Pristavený trolejbus je teda preplnený: dedovia v čiapkach aj baraniciach, školáci,
zamračené babky, tetky z bazáru, miestna mládež, no a my, všetci sa tlačíme vo
vražednom teple a smrade trolejbusu značky škoda. Ale - nehýbeme sa. Po polhodine
úmorného čakania pristavili pri trolejbuse dve maršrutky a tak všetci menej otrlí
pasažieri sa nasúkali do nich. Tlačenica v nich nebola menšia, no aspoň sme frčali.
Z Urgenča mierime späť do Buchary, na autobus čakáme, ako inak, v čajchane (už
sa mi začína zdať, že tu nerobíme nič iné, len sedíme v autobuse, spíme a pijeme
čaj:-). Miestny čašník je veľmi citlivá duša. Asi štyri razy za sebou púšťa rozcítenú
pesničku od Dada (uzbecká najpopulárnejšia kapela), potom príde chlapík, niečo
čašníkovi povie, ten otvorí trezor, dá chlapíkovi balík bankoviek, chlapík odíde,
čašník sa tvári naštvato a nešťastne. (???) Potom prídu do čajchany dvaja normálne
vyzerajúci týpci, objednajú si nejaké jedlo, kolu a fľašu vodky. Po hodine leží
jeden z nich na stole, je mu zjavne zle, druhý ho láskavo zdvihne a odvádza ho
preč (s problémami jemnej aj hrubej motoriky). Neveselé miesto...
Autobus je opäť plný a rozhorúčený. Už mi dochádza trpezlivosť pri týchto nekonečných
presunoch. Tentoraz je to 6 hodín do polnoci...
|
| [ << | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | >> ] |
|
|
|
